Výstup začíname popoludní na južnom svahu pri Rifugio Sapienza vo výške 1900 metrov nad morom. Podľa hesla „nelez po vlastných tam, kam ťa môže odviezť lanovka" na prvý úsek cesty využívame technické vymoženosti modernej doby. Ušetríme si tak kopec času, energie a pár stoviek výškových metrov.
Ďalej je možné pokračovat terénnym mikrobusom, ale my sa už spoliehame na vlastné sily. Kráčame cestou kľukatiacou sa pomedzi bočné krátery a lávové polia, vyhýbajúc sa mikrobusom s turistami a snažíme sa nezadusiť sa oblakmi prachu, ktoré rozvíri každý prechádzajúci dopravný prostriedok.
Po dvoch hodinách sme vo výške 2920 metrov, na mieste, kde kedysi stávala útulňa zvaná Rifugio Torre del Filosofo. Až kým sa sopka nerozhodla inak...
Večer začína fúkať silný vietor, ktorý k nám prináša zápach síry z hlavného krátera. Ochladilo sa, takze po prvý raz počas môjho sicílskeho pobytu mám na sebe niečo viac ako len kraťasy a tielko. Miestami sa ešte dá natrafiť na sneh. Je síce august, ale v zime sa na Etne lyžuje, takže nejaké zbytky snehu sa ešte nájdu.
Vonku sa zotmelo, ale je jasná mesačná noc. A dolu pod Etnou žiaria stovky svetielok. Dokonca vidíme aj ohňostroj. Zhora a trochu z diaľky...
Ráno pokračujeme smerom nahor. Krížom cez lávové pole, cestou vedúcou cez sopečný piesok. Zápach síry sa zosilňuje a sem tam okolo nás uniká zo zeme dym.
Konečne sme pri hlavnom kráteri zvanom Cratere centrale a jeho dvojičke Boca nuova.
Kráter je čiastočne zahalený dymom, chvíľami viac, chvíľami menej. Všade cítiť síru, niektorými úsekmi okolo krátera prechádzame dusení silným kašľom. Vitajte v pekle.
Z útrob sopky sa z času na čas ozve dunenie. Vo vnútri krátera sa práve zosypala ďalšia kamenná lavína. Našťastie je to momentálne spolu s kúdolmi dymu jediný prejav života sopky, inak by sme si tu len tak nepobehovali. Zdržiavať sa pri kráteroch v čase vulkanickej aktivity je totiž zakázané. A ak by aj oficiálne nebolo, nejaký pud sebazáchovy ešte mám.
Inak, aj v tejto výške existuje život. V hojnom počte tu poletujú oranžové motýle. Celkom by ma zaujímalo, čím sa živia.
Vystupujeme ešte trošku vyššie k severovýchodnému kráteru. Sme vo výške niečo cez 3300 metrov. Snáď by sa dalo aj o trošičku viac, ale to je len pre ľudí s výraznými samovražednými sklonmi.
A potom okolo juhovýchodného krátera schádzame späť do tábora.
Cesta vedie dolu strmým svahom pokrytým sopečným pieskom. Chodník tu neexistuje a tak sa miestami zabáram skoro po kolená. A na úpätí si z každej topánky vysypem pol kila sopky.
Potom prechádzame ďalším lávovým poľom. Láva nie je iba čierna, jej farba závisí od obsahu jednotlivých chemických prvkov.
Od tábora Torre del Filosofo pekne vidieť, kam sme sa to vytrepali - vpravo juhovýchodný kráter, vľavo centrálny.
A kým sme boli hore, tu sa zatiaľ vyrojili turisti. Mikrobusy ich sem privážajú v hojnom počte. Odfotia sa na sopke, obehnú jeden z bočných kráterov a popoludní sú už zasa pri mori.
My balíme stan a začíname zostupovať. Tentokrát už lanovku nevyužijeme, ideme po vlastných. Smerom nadol to ide celkom rýchlo. Ešte pár pohľadov na vulkán a ďalší pekný výlet je za nami.
