Prvou zastávkou je Mozartovo rodné mesto – Salzburg. Do centra sa dostaneme mostom ponad rieku Salzach a pomaly smerujeme k pevnosti Hohensalzburg. Naozaj pomaly, pretože sa rozhodneme zobrať to najprv opačným smerom popri rieke a potom miernou okľukou cez lesopark na kopci. Pod stromami je príjemne chladno a hoci je to z centra len pár krokov, hluk mesta sem nedolieha.
A potom už prichádzame k pevnosti. Doraziť sem cez park malo svoje výhody, nemuseli sme sa štverať prudkým kopcom, aj keď je fakt, že po vlastných sem neliezli ani ďalší turisti, väčšinu z nich sem dovezie pozemná lanovka.
Pevnosť Hohensalzburg začali budovať už v jedenástom storočí a kým získala súčasnú podobu, bola mnohokrát prestavovaná. Z nádvorí či veže je krásny výhľad na mesto a jeho okolie.
Nadol aj my schádzame zubačkou, ktorá tu funguje už viac ako sto rokov, a mierime do uličiek starého mesta. Nevynecháme Katedrálu svätého Ruperta a Virgila s nádherne zdobeným interiérom. S detailmi sa tu fakt vyhrali.
Najznámejším miestnym rodákom je určite Wolfgang Amadeus Mozart. Pred jeho rodným domom postávajú turisti, priťahuje ich žltá fasáda. Na prízemí dnes sídlia potraviny a všade navôkol si môžete zakúpiť slávne marcipánové gule.
Nasledujúci deň sa rozhodneme navštíviť ľadovú jaskyňu nad mestečkom Werfen. Na cestu k jaskyni od parkoviska máme na výber lanovku a vlastné nohy. Volíme si to druhé, veď sme sa sem predsa neprišli voziť, no túto alternatívu si zjavne vyberá len minimum návštevníkov. Pokladníčka dokonca vytiahne obrázok turistického chodníka s varovaním o jeho strmosti a náročnosti. Nepresvedčí nás, o chvíľu už stúpame serpentínami nahor. Počas celej cesty stretneme len jednu zostupujúcu skupinku, ale zato máme možnosť pozorovať na lúke sa pasúceho kamzíka. Na rovnakom mieste nás čaká ráno i popoludní. A výhľady tiež stoja za to. Z lanovky by sme si to tak neužili.
Od vrcholovej stanice lanovky k jaskyni ešte treba vyšľapať pár výškových metrov s výhľadmi do doliny, v ktorej sa prevaľujú oblaky a hmla. A potom si už na seba obliekame všetky teplé veci a vchádzame do útrob hory. Prievan pri vstupe spôsobený rozdielnou vonkajšou a vnútornou teplotou je riadne silný, v samotnej jaskyni je teplota na bode mrazu. Jaskyňa nie je elektrifikovaná a časť návštevníkov dostáva do ruky karbidovú lampu. S otvoreným ohňom som ešte do žiadnej jaskyne nevstupovala, ale blikotavé svetlo plamienkov vytvára nádhernú atmosféru.
Horským magnetom regiónu je masív Dachsteinu. Na lanovku nahor síce nemáme rezerváciu, no lístky na popoludnie sú ešte k dispozícii. Keďže máme dostatok času, ideme sa prejsť k chate Dachstein-Südwand-Hütte. Vraciame sa akurát včas pred odchodom našej lanovky. Jedna z dvoch kabínok premávajúcich nahor má na hornej časti akýsi "balkón" a tak využívame možnosť prepraviť sa o pár stoviek výškových metrov na otvorenej streche a nie v uzatvorenom priestore.
Hore máme možnosť navštíviť niekoľko atrakcií. Napríklad zavesený most, ktorý pri pohľade zdola pôsobí nebezpečne, vidina prázdneho priestoru pod nohami môže v niektorých návštevníkoch vzbudzovať nepríjemné pocity, no v skutočnosti je natiahnutý takmer popri skale. Niežeby to v prípade nejakej nehody mohlo pomôcť. Na konci mosta sa nachádzajú "schody nikam", pred ktorými sa chvíľami tvorí rad na fotenie. Tiež na mňa nepôsobia nebezpečne alebo nepríjemne. Asi nie sú dostatočne presklené, a tak nemám pocit, že by som vstupovala do prázdna.
Jednou z atrakcií je aj ľadový palác so sochami, a takisto je tu možnosť prejsť sa po ľadovci k ďalšej z turistických chát, prípadne vyliezť na vrchol Kleiner Gjaidstein. Volíme prvú a poslednú alternatívu. Samotný vrchol Dachsteinu je prístupný len horolezecky, takže na ten sa ostanem len pozerať.
Nasledujúce dva dni venujeme turistike v okolí. Najskôr zamierime na opačnú stranu údolia a na túru vyrážame od chaty Eiskarhütte. Cestou míňame niekoľko jazier, potom sa chodník zmení a začíname prudšie stúpať, aby sme dosiahli vrchol Rippeteck. Pohybujeme sa zhruba na úrovni Roháčov, len výhľady na Vysoké Tatry sme vymenili za Dachstein a množstvo iných končiarov. Ale hrebeňovka nechýba, príjemným turistickým chodníkom prejdeme na ďalší z dvojtisícových vrcholov Gasselhöhe. Aj keď ten tie dva kilometre dal len veľmi tesne.
Potom je na programe hlavná turistická trasa popod masív Dachsteinu, respektíve aspoň jej časť. Turistickým autobusom sa odvezieme pár kilometrov z našej dedinky a po miernom výstupe sa napojíme na okružnú trasu okolo Dachsteinu. Chodník sa kľukatí pomedzi skaly, občas nahor, občas prudko zostupujeme, prechádzame pasienkami a obdivujeme výhľady. Napríklad na dve veže Bischofsmütze. Ideálne počasie sa však pomaly zhoršuje, hromadia sa oblaky, a kým dorazíme k horskej chate Hofpürglhütte, ktorú sme už niekoľko hodín videli v diaľke, spúšťa sa dážď. Našťastie trvá len krátko a dolu do údolia si to už zbehneme bez neho.
Nasledujúce dni sa počasie bohužiaľ kazí a tak je čas vybrať sa do soľných baní, ktorých je v tejto lokalite niekoľko. Navštevujeme tie pri mestečku Hallein. Soľ sa tu ťažila už v keltských časoch a prehliadky pre turistov sa tu údajne robia už 400 rokov. Pri vstupe dostávame ochranný odev so spevnenou zadnou časťou. To aby sme sa mohli dobre kĺzať po banských šmýkačkách a tak sa jednoduchšie a rýchlejšie presúvať na nižšiu úroveň. Hlbšie do útrob bane (a na konci aj späť) nás zasa odvezie vláčik, no a návrat na pôvodnú výškovú úroveň zabezpečí eskalátor. Počas prehliadky sa dozvieme čo to o histórii bane a ťažbe soli, no samotnej soli v chodbách už veľa neuvidíme. V podzemí prekročíme aj hranicu s Nemeckom, keďže väčšia časť prehliadkovej trasy leží na území Bavorska.
Posledný deň nášho rakúskeho výletu sa počasie stále neumúdrilo, no aj napriek tomu sa zastavujeme na prehliadku mestečka Hallstatt, učupeného pri rovnomernom jazere. Je to asi najznámejší turistický cieľ v tejto oblasti, a tak aj napriek dažďu sa v uliciach pohybuje mnoho ľudí. Prejdeme hlavnou ulicou, k námestiu s typickými domčekmi, a zamierime ku kostolu, pri ktorom sa nachádza malý cintorín a známa kostnica. Následne sa jednou z bočných uličiek vraciame späť, pomedzi domy tiahnuce sa nahor po príkrom svahu. Z oblohy padá čoraz viac vody, okolité kopce sa nám dnes aj tak neukážu, ani si nemôžeme vychutnať známu panorámu s kostolom, jazerom a horami v pozadí. Návštevu soľných baní vynechávame zámerne, jedny sme navštívili len včera a ani času veľa niet. Tak možno nabudúce...
