Pravé francúzske šampanské som po prvý raz pila pred nejakými desiatimi rokmi. V meste piva - v Plzni. Istá študentská organizácia tam organizovala Beer Congress. Príjemný víkend venovaný pivu. Návšteva pivovarníckeho múzea, prehliadka plzeňského pivovaru - samozrejme s ochutnávkou, zopár mimoriadne sofistikovaných prednášok (napríklad na tému pivo a globalizácia). A po večeroch testovanie miestneho produktu v lokálnych hospodách.
V nedeľu ráno si ktosi spomenul na dar, ktorý poslali Pražákom z Paríža. Originál šampanské. Taký špeciálny dar nemožno len tak ponechať osudu, treba s ním urobiť to, čo sa od obdarovaného očakáva. A tak po pár hodinách spánku v spacáku v telocvični s ďalšími x účastníkmi, po raňajkách formou švédskych stolov (zober si kus chleba a trochu syra, nalej si čaj a hlavne nezavadzaj ostatným), so zbytkovým alkoholom chmeľového pôvodu v krvi otvárame fľašu vzácneho moku. Nalievame ho do plastikových pohárikov. Iné sme nemali. Ešteže nás nevideli Francúzi...
A aké bolo? Mohla by som napísať, že malo nádhernú zlatú farbu, ale v tom plaste nejako nevynikala, že voňalo po divých kvetoch a malo sviežu ovocnú chuť s jemným akcentom citrusových plodov, ale taký znalec nie som, navyše to bolo dávno a moje chuťové poháriky boli vtedy ešte čiastočne naplnené pivom. Ale utkvela mi v pamäti veta, ktorou originálne francúzske šampanské zhodnotil jeden z bratov Čechov: „Hm, Bohemka to sice není, ale pít se to dá."
Ja viem, barbarský prístup k vínu. Dom Pérignon sa v hrobe obracal. Ale ktorý študent sa môže pochváliť, že popíjal šampanské na raňajky?
Niektorí dokonca ešte pred raňajkami.
