Osemnástku som oslávila, no na transfúzku som nešla. Bol koniec horúceho leta, vážila som 45 kíl aj s posteľou, a nepoznala som žiadneho darcu. Chcelo to nejakú silnejšiu motiváciu. Tú nakoniec dodala alma mater, keď do rebríčka bodov na poskytnutie internátu zaradila aj body získané za darovanie krvi. Ukecala som dvoch spolužiakov a jedno krásne jarné ráno sa trojica osemnásťročných prvodarcov vybrala na Kramáre venovať pár kvapiek životadarnej tekutiny.
Zvládli sme to, vyplnili sme dotazník s mierne intímnymi otázkami, dali si zobrať vzorku na testy, doktorka nám popočúvala trochu rozklepané srdiečko a ešte sme na ňu vyplazili jazyk. Všetko bolo v norme, tak šup pustiť žilou. Chalani nejaké 4 deci, ja len polovičnú dávku. Na záver pred nás predložili tanier s maslom, syrom, šunkou a vajíčkom, rožky a nejakú čokoládku. A kávu, ktorú po našom odmietnutí vymenili za čaj. Také raňajky sme na internáte nikdy nemali, a tak sme neskôr svorne tvrdili, že ekonómovia nechodia darovať krv kvôli dobrému pocitu, ani kvôli bodom na intrák, ekonómovia chodia darovať krv, aby dostali raňajky. Materialisti. A samozrejme kvôli tomu, aby odovzdanú červenú tekutinu večer nahradili vínom rovnakej farby.
Potom som chodievala viac-menej pravidelne. Na Kramáre to bolo blízko. A stále sa našiel niekto ochotný, kto si myslel, že mu v žilách prúdi priveľa krvi. Aj keď nie vždy mal dotyčný pocit, že práve v ten deň je ideálnym darcom: „Viete, ja som včera nemal úplne vzorovú životosprávu..." vysvetľoval kamarát sestričke. Posedenie pri táboráku tuším nespomenul. „Husacinu s lokšami ste hádam nejedli, nech sa páči teplomer," znela odpoveď. Dodnes neviem, či tá „nie najlepšia životospráva" až tak nevadí, alebo bol v tom čase akútny nedostatok darcov.
Raz či dvakrát ma aj poslali preč. Nedostatok železa. Vraj mám upraviť stravu. A to som odjakživa mäsožravec.
Nie vždy odber a čas po ňom prebiehal ideálne, raz som si po ceste z transfúzky odlepila z ruky náplasť, nemusia predsa všetci uprostred leta vedieť, že mi brali krv, a po návrate na internát mi pri nejakom prudšom pohybe rukou praskla chrasta. Spravila som na izbe malú krvavú fontánku, scéna mimoriadne vhodná do béčkového filmu. Následne som ešte jednu odbernú dávku venovala umývadlu v snahe zastaviť krvácanie. Podarilo sa, len spolubývajúce mi potom pol dňa nechceli dovoliť vstať. Preventívne, aby som si neublížila.
Počas voľaktorého odberu som počula, ako jedna sestrička prišla zavolať druhú: „Máš tam kolaps, tá mladá kočka." Skoro som si vtedy ihlu zo žily vytiahla, že čo sa stalo s kamarátkou. Nohy hore, studený obklad a lieky na zvýšenie tlaku to našťastie spravili. Len už potom nechodievala darovať krv.
Zo začiatku mi stále brali malé dávky, 200 mililitrov - kvôli hmotnosti. Stalo sa mi, že som započula sestričky, ako sa bavia pri pohľade na moje papiere: „Ja som sa tiež potešila, že je to negatív, ale je to iba malá dávka..." Hm, vzácny negatívny Rh faktor. Keď sme na strednej preberali krvné skupiny a dedičnosť, zastupujúca profesorka nám položartom-polovážne vravela, aby si dievčatá s negatívnym Rh faktorom hľadali rovnako negatívnych partnerov. Pre istotu, aby si telo matky nevytváralo protilátky v prípade, že ich nenarodené dieťa zdedí po otcovi pozitívny Rh faktor. Už sa vidím, ako sa chlapov na prvom rande pýtam na krvnú skupinu.
Normálnu dospelácku dávku som po prvý raz darovala asi pri siedmom odbere. Od organizovania medzinárodného letného tábora som si na chvíľu odbehla na Kramáre. Po prvý raz som tam šla sama. Po vyšetreniach mi doktorka s vážnou tvárou oznámila, že buď mi vezmú klasických 400 mililitrov, alebo ma musí poslať preč, pretože nemajú malé odberové súpravy. Nuž čo, slovenské zdravotníctvo krváca. Keď som tam už bola, tak som to riskla. Kriesiť ma nemuseli. Milá pani doktorka sa na mňa bola počas odberu asi štyrikrát pozrieť, tak sa o mňa bála. A malé odberové súpravy neskôr definitívne zrušili.
Posledných pár rokov som bola darovať krv v Ružinove. S kolegyňami. Raňajky nahradil gastrolístok. A väčšinou som mala smolu na dlhé čakanie. Buď bola pred nami celá stredoškolská trieda, ktorú tam v rámci študentskej kvapky krvi dotiahol iniciatívny profesor, alebo im to z dôvodov darcom neznámych išlo mimoriadne pomaly. Niektorí vtedy tuším písali aj sťažnosti. Moje telo na dlhé čakanie reagovalo po odbere svojsky. Raz som si stihla ľahnúť, druhýkrát som sa prebrala ležiac na dlážke, nohy mi hore držala akási postava v bielom a nado mnou oslepujúco blikala neónka. V prvom momente som netušila, kde to vlastne som. Nasledovali lieky na zvýšenie tlaku. Jedna zo sestričiek sa ma súcitne pýtala, či som prišla darovat krv prvýkrát. „Nie, šestnásty..." odpovedám. Na ukľudnenie mi spomenula chlapíka, ktorý sa im tam zosypal asi po štyridsiatom odbere. Nuž čo, telo si vždy povie svoje.
No aj napriek tomu pôjdem aj nabudúce. Už po dvadsiaty raz. To číslo som si kedysi dala ako cieľ, aby som nemusela platiť Zajacove dvadsaťkorunáčky pri návšteve lekára. Už to dávno zrušili - Zajaca, jeho dvadsaťkorunové poplatky, aj dvadsaťkorunáčky celkovo.
Len si ešte musím nájsť na ten odber nejakú spoločnosť. Nechcete sa pridať?
