Jednu takúto duchaplnú vetu predniesol pred mnohými rokmi dedko po celodennej práci v záhrade. Unavený, spotený, špinavý, lúskajúc zozbieranú fazuľu, len tak mimochodom poznamenal:
"Krásny a veselý je život na dedine."
Koľkokrát bola táto veta v našej rodine neskôr zopakovaná sa snáď ani spočítať nedá.
Za mnohými výrokmi treba hľadať deti. Tie pravidelne vypustia z úst niečo nádherne nevinné. Detsky úprimné, zo srdiečka vychádzajúce hlášky, ktoré dospelí vnímajú trošičku inak.
"Babi, ja ťa tak ľúbim, ty keď umrieš, ja ti aj kvetinky na hrob budem nosiť."
Netuším koľko som mala vtedy rokov, ale tento výrok mi je so železnou pravidelnosťou pripomínaný niekoľkokrát do roka. Bratovi zasa vyhadzujú na oči privítanie babky prichádzajúcej na návštevu:
"Načo si plišla, šak si tu už bola."
Aj dospelí z času na čas vyslovia pamätné vety. Najmä v nečakaných emociálne náročných situáciách. Pred niečo vyše dvoma rokmi sa na záver rodinnej oslavy braček priznal, že má už takmer polročného syna. Otec novinku o tom, že je už niekoľko mesiacov dedom, spracoval po svojom:
"Synku, vedel som, že medzi Austráliou a Slovenskom je časový posun, ale že až taký..."
Babka na chýbajúce informácie o zmenenej rodinnej situácii reagovala takisto svojsky:
"Martin, já keď umrem, ani já ti nepovím."
No nezapíšte to!
