Mala tri. Alebo možno tri a pol. Do škôlky chodila prvý rok a už pár mesiacov bývali vo veľkom meste. Ráno bolo treba ísť autobusom zo sídliska do centra, popoludní zasa späť.
Mama ju prišla vyzdvihnúť zo škôlky. Obliekla ju a spolu šli po ďalšieho súrodenca do hornej triedy. Ona mala počkať. Ako už toľkokrát predtým. Bolo jej teplo. Čo keby počkala vonku? A vôbec, prečo by mala čakať?
...doteraz nenávidí čakanie. Najradšej by bola, keby vždy všetci chodili načas...
Môže ísť aj sama, veď cestu pozná. Na konci ulice zahnúť doľava, potom doprava, krížom cez veľkú cestu, potom kúsok popri nej, ešte jedna križovatka a tam už stojí autobus, ktorý ju odvezie domov. Od nápadu k realizácii bol len krôčik. Schody, dvere, dvor a bránička ju predsa nemohli zastaviť.
...stále má túlavé topánky. A dobrý orientačný zmysel. A keď sa rozhodne ísť, prekážky nevidí...
V bordovom kabátiku cupotala ulicami, až prišla k veľkej ceste. Poctivo zastala na jej kraji a čakala, kým prestanú ísť autá. Tak ju to naučili.
...nerada vedome riskuje a snaží sa dodržiavať pravidlá. Nielen v premávke...
O pár minút neskôr ju už za ruku viedla akási pani. Neomylne smerovala k najbližšiemu predškolskému zariadeniu vypytujúc sa okoloidúcich čie je to dieťa. A jej sľúbila žuvačku, ak s ňou pôjde.
...vždy dôverovala cudzím ľuďom a hľadá v nich len to dobré...
Večer sa doma ozval rev. Spomenula si na žuvačku.
...neznáša nesplnené sľuby!!!
