reklama

Mala som krásne detstvo...

Zbierali sme známky a céčka, niektorí aj servítky a obaly od zahraničných žuvačiek.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

Po škole sme chodievali do družiny. Tam sme sa najprv vždy hrali a potom písali domáce úlohy. A čakali, kedy nám služba z vrátnice príde oznámiť, že po nás niekto prišiel. Keď sme prišli domov, zhodili sme tašku a šli von. Hrávali sme sa na skrývačku medzi zaparkovanými autami a skákali gumu. S päťkorunovým vreckovým sme boli králi, mohli sme si kúpiť zmrzlinu za korunu, nanuk, ktorý stál v každom obchode rovnako, alebo ružovú šumienku, ktorú sme potom lízali z dlane.

Telku sme mali čiernobielu, dva programy, ak sme ich chceli prepnúť, museli sme vstať. Cez jarné prázdniny dávali prázdninové vysielanie, inak sme pozerali Filmárika a Filmušku, Raťafáka Plachtu a v nedeľu ráno nám Kuko svojím „kukíííí kuk!“ púšťal rozprávky. Televízne noviny mali v zvučke kozmonauta a kombajny a Aktuality uvádzala Izabela Pažítková. Občas dávali aj priamy prenos z pohrebu, to vtedy, keď sa odporúčal predseda prezídia najvyššieho Sovietu alebo nejaký iný štátnik. Programy neboli prerušované reklamou, skôr nápismi „chyba nie je vo vašom prijímači“ a „o chvíľu pokračujeme“. Jediný reklamný slogan, ktorý si z tej doby pamätám je „Verte dobrým chýrom, plaťte sporožírom“. Dodnes neviem, čo to sporožíro vlastne bolo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale pri telke sme netrávili veľa času. Spať sme museli chodiť o ôsmej, po správach. Ešte sme si chvíľu mohli čítať a pravidelne sme s rodičmi vyjednávali. Raz ja, potom zasa brat sme tvrdili, že musíme dočítať stranu alebo kapitolu, potom sme boli smädní alebo sme potrebovali na záchod, prípadne sme sa šli na niečo spýtať. Večer sme do obývačky chodili častejšie vtedy, keď dávali nejaký zaujímavý film, napríklad Angeliku.

Jeden rok sme nechodili do družiny, pretože brat ako štvrták už nemal nárok. Mama nám vtedy nechávala peniaze, ak by náhodou teta suseda, ktorá pracovala v potravinách, prišla povedať, že dostali mandarínky alebo arašidy, aby sme ich hneď išli kúpiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na jar sme chodili do prvomájového sprievodu. Kričali sme „nech žije mier!“, „nech žije 1. máj!“ a „nech žije Sovietsky zväz!“. Mali sme farebné mávatká v tvare kvetín, ktorých paličky dodnes slúžia v záhrade ako opora paradajkám. Rodičia nám kúpili biele zemiakové lupienky a žltú „sáčkovú“ malinovku. Prázdne vrecko sme vždy nafúkli a skočili naň, aby čo najhlasnejšie puklo.

Na jeseň sa v Košiciach bežal maratón. Nechápala som, ako môže niekto utekať viac ako 40 kilometrov. Bola to nepredstaviteľná vzdialenosť, takmer toľko ako od nás k babke. A k nej to trvalo hodinu autobusom. Trávili sme u nej víkendy a časť letných prázdnin. Hrávali sme sa na dvore, v lete sme mohli obedovať sediac na schodoch a najobľúbenejším jedlom bol chlieb s maslom a cibuľou. Občas nás zavolal okoloidúci kostolník, aby sme s ním išli zvoniť. Vtedy sme vyšli až hore do veže a pomáhali ťahať za hrubé lano, ktorým sa rozhojdával zvon ohlasujúci poludnie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na návšteve u sesterníc sme hrávali spoločenské hry a keď prišiel čas odchodu, skrývali sme sa pod gauč a za kreslá, aby sme nemuseli odísť. Niekedy sme mohli u nich ostať spať, štyria na dvoch spojených posteliach, a rozprávali sme sa dlho do noci.

Druhá babka bývala na opačnom konci Slovenska, tam sme chodievali menej, ale zasa na dlhšie. V lete sme budovali hrady z piesku, liezli na garáž a občas nás dedko vzal na bicyklový výlet po chotári.

Niektoré letá sme boli na dovolenke v zotavovniach ROH. A raz vrámci nejakej podnikovej výmeny na Balatone. V Maďarsku mali skvelú varenú kukuricu, tobogán, vedierka s guličkovými žuvačkami a tričká s Mickeymousom. A obrovské množstvo komárov. Počas spiatočnej cesty ma spolucestujúci vo večernom vlaku z Budapešti naučili hrať sedmu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred vianocami sme doma do farebného pozlátka balili nugátové bonbóny a vyrábali vlastné salónky, pretože tie kupované mi nechutili. A s bratom sme vždy nenápadne presnorili celý byt, aby sme objavili darčeky. Nikdy sme nič nenašli, naši ich skrývali do pivnice, prípadne až do sviatkov nechávali v robote. Občas tam niečo zabudli, a tak sme niekedy dostali darček aj po vianociach. Jedným z najúžasnejších darčekov bolo lego, to v robote naštastie nezabudli.

V zime sme mávali pri paneláku klzisko. Dievčatá sa korčuľovali pomedzi chlapcov, ktorí chceli hrať hokej. Najkrajšie bolo, keď sme sa mohli ísť korčuľovať aj po večeri, predtým ako sa polieval ľad. Vedľa klziska sme mali bunker z odhrnutého snehu a vyhodených vianočných stromčekov. Kto chcel vojsť dnu, musel vedieť heslo.

Detstvo bolo nádherné, len potom sa to všetko akosi zmenilo. Možno to bolo vekom, možno sa to začalo meniť vtedy, keď sme s bratom sedeli v izbe na zemi, hrali stolný hokej a z rádia počuli správu o demonštrácii v Prahe. Mala som desať...

Mária Madárová

Mária Madárová

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodená v auguste, milujúca leto, knihy a cestovanie. Zoznam autorových rubrík:  Z cestovateľského denníčkaRodinná anamnézaNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu