Ako päťročnú ma poslali do poradne, aby sa odborníci vyjadrili, či budem písať ľavou alebo pravou rukou. Pamätám si, že mi dali nakresliť obrázok typu domček-stromček-slniečko. Do jedného prázdneho štvorca jednou, do druhého druhou rukou. Pravdepodobne so mnou robili ešte niečo, na základe dvoch obrázkov snáď nikto závery nerobí. To si už nepamätám, no výsledok bol, že preferujem ľavú ruku.
V škole to vedeli. Asi sa to oznamovalo pri zápise. Nikto ma nenútil brať ceruzku do pravej ruky a v čase, keď všetci spolužiaci písali atramentovým perom, ktoré bolo treba doma naplniť, a vyrábali machule, ja som mohla používať „dospelácke" večné pero. Inak by som si všetko napísané okamžite rozmazala.
Neskôr som na písanie používala aj pravú ruku. Hlavne pri tabuli pri počítaní siahodlhých matematických príkladov. Keď sa jedna ruka unavila, prehodila som si kriedu do druhej a pokračovala. Pri číslach na tabuli rozdiel viditeľný nebol. No na papieri to pravou ide trochu horšie. Ale zasa ľavou dokážem písať zrkadlovo. Rovnakým spôsobom si vraj Leonardo Da Vinci robieval poznámky k svojim vynálezom. Vyzerá to asi takto:
Čítať takéto zrkadlové texty po sebe veľmi neviem, ale to nie je nič prekvapivé. Po mne sa ťažko číta aj normálne písmo, používam totiž „doktorský škrabopis" krížený s písmom chromého kocúra. Sklon môjho písma sa mení podľa toho, ako otočím papier a položím ruku. Raz mi jedna učiteľka vrátila písomku, vraj mi s ňou niekto pomáhal, pretože obsahuje niekoľko druhov písma. Stačilo ukázať zošit na poznámky a pochopila. Grafológ by mal zo mňa radosť. Aspoň takú ako bankoví úradníci pri kontrole podpisového vzoru.
Praváka zo mňa nikdy nikto nerobil. Ako malá som používala na jedenie obe ruky, no keď som mala lyžičku v ľavej, trošku som si zavadzala s mamou sediacou vedľa. A tak som prirodzene začala používať príbor ako praváci. V školskej jedálni sa mi ho síce družinárka snažila dať opačne, čiže zo mňa chcela urobiť ľavorukejšiu než som, asi aby si nikto nemyslel, že sa z ľaváčky snaží urobiť praváčku, ale nepochodila.
Ako ľavák som totiž absolútne nedokonalá. Sú činnosti, kde ľavú ruku uprednostňujem, ale väčšinou používam pravú. Nožnice, nôž, otvárač na fľaše či na konzervy, vývrtka, ihla, kliešte, kladivo, skrutkovač - to všetko beriem do pravej ruky. Ľavou by som si chlieb neodkrojila, prípadne by som prerezala ešte aj „vrece krumplov za sebou". Ostrihať si nechty pravou rukou na ľavej zvládnem, ľavou na pravej nie. Ale za to možno môžu aj samotné nožnice, uspôsobené pre pravoruký svet. Našťastie vymysleli „štikátko" na nechty. To je univerzálne. Aj pilník na nechty.
Špeciálne nástroje pre ľudí používajúcich ľavú ruku som nikdy nepotrebovala, v technicko-kuchárskom svete preferujem pravú. No chápem, že čistý ľavák môže mať problém otvoriť konzervu. A keď si vezmete obyčajné reklamné pero, to je tiež dizajnované pre pravákov. Ak ho držíte v ľavej ruke, reklamný nápis máte hore nohami. Malý detail svedčiaci o tom, že len pravá je tá pravá. Tento fakt som najviac vnímala na vysokej škole, kde sme mali učebne so stoličkami, ku ktorým bol pripevnený taký miniatúrny stolík, aby sme si mohli písať poznámky. Na pravej strane, samozrejme. Pre ľaváka mimoriadne nepohodlné. Najjednoduchším riešením bolo sadnúť si tak, aby po mojej ľavici bolo voľné miesto, a na písanie využiť susedný stolík.
Ľavú ruku viac používam pri športe. Loptu hádžem ľavou a ak by som mala robiť mlynské kolo, čo som teda už roky nerobila, tak dopredu by som kládla ľavú nohu. No na kolobežke by som sa odrážala pravou. Stolnotenisovú raketu beriem do ľavej ruky, ale dokázala by som hrať aj pravou. Bedminton zvládam obojručne, jednoducho si prehadzujem raketu z jednej ruky do druhej a nevidím rozdiel. Len podávať pravou mi je trošku neprirodzené.
V ľavej ruke držím zubnú kefku a ráno si ľavú ponožku obujem ako prvú. Telefón prikladám k ľavému uchu a do hľadáčika fotoaparátu pozerám ľavým okom. A ak by som hrala na gitare, hrala by som ako Paul McCartney a nie ako John Lennon, ale to len v čisto teoretickej rovine, pretože s mojím hudobným hluchom nezvládnem ani hru na triangel.
Pri maľovaní ľavého oka mám ceruzku či maskaru v ľavej ruke, pravé si maľujem pravou. Ale v živote by ma nenapadlo chytiť počítačovú myš inak ako pravou rukou a už vôbec nie meniť nastavenie tlačidiel. Kľúč do kľúčovej dierky tiež strkám pravou. A nepríde mi divné, že do všetkých bankomatov sa karta vkladá do otvoru na pravej strane, a teda podstatne pohodlnejšie pravou ako ľavou rukou. No hneď si všimnem, ak niekto v mojom okolí vezme pero do ľavej ruky. Alebo ak drží príbor opačne. Prípadne ak má hodinky na pravej ruke, aj keď to nie je nejaký signifikantný dôkaz ľaváctva. Poznám pravákov, ktorí nosia hodinky na pravej ruke, a ľaváci zasa väčšinou splývajú s väčšinou. Ja osobne by som si remienok na pravej ruke zapla len s ťažkosťami. Sila zvyku.
Takisto registrujem informácie o slávnych ľavákoch, ktoré sa občas zjavia v médiách. Ľavorukých je vraj viac medzi umelcami i držiteľmi Nobelovej ceny. Z posledných siedmich amerických prezidentov piati preferovali ľavú ruku (okrem Cartera a Busha mladšieho). To je trochu vyšší výskyt ako 10-15 percent v bežnej populácii, no na nejaké závery sa jedná o príliš malú vzorku.
Rozhliadnite sa okolo seba, a ak máte vo svojom okolí ľaváka, potraste mu pravicou. Dnes totiž máme sviatok, 13. august je medzinárodným dňom ľavákov. Pred pár rokmi pri tejto príležitosti vznikla aj pieseň o radostiach a starostiach ľaváka v spoločnosti. Občas to skrátka máme v pravostranne orientovanom svete ťažké. Ale nemyslite si, nie sme ľaví, rovnako ako všetci ostatní máme činnosti, ktoré sa nám robia ťažšie, no aj množstvo takých, ktoré zvládame „ľavou zadnou".
