Rozprávač: „Dnešný človek má vo svojom vedomí toľko cudzích názorov a teórií, že je takmer nemožné prísť s unikátnym riešením. Každý žije svoj život podľa určitých zásad, sám sa zamyká do vlastnej myšlienky, pred strachom s konečnosti. A tak sa každý často ocitá vo väzení, je väznení vlastným životom, udalosťami ktoré ho nútia uvažovať. Kam teda speje naša existencia a ako dosiahnuť slobodu??“
Na plátne za javiskom sa objaví nápis:„A tak sa stretli v ľudskej mysli rozmýšľajúc nad svojim osudom.“
Postavy: J. P. Sartre, W. F. Nietzsche, A. Camus, A. Shopenhauer, I. Kant, Dozorca.
Prostredie – väzenie. Nietzsche, Camus a Schopenhauer ticho sedia na podlahe so sklonenými hlavami.
Dozorca vchádza do cely, vedie smútaného Sartrea. Sotí ho na zem a rozopína mu putá.
Sartre: „ Kto nás sem poslal ? Prečo musíme tráviť čas na tomto mieste? Sme snáď vinní za niektorý z našich činnov?
Dozorca: „ Možno je to len trest boží“ zloží putá a so smiechom odchádza.
Nietzsche: „Trest boží ?? Boh je už dávno mŕtvy, lebo sme sa nesprávali podľa jeho vzoru. My sami sme zabili ideál správneho konania. No tí, čo nás zajali, žijú mŕtvymi hodnotami. Nie sú nič len cesta a my sme pre nich hrozbou, pretože v nás vidia nadčloveka. Podradný druh vždy vidí vo svojom nástupcovi nepriateľa, lebo znamená jeho zánik. Preto sa tomu bráni. Prišli sme priskoro.“
Camus: „Ale povedz mi, aký zmysel má tvoja existencia, načo toľká snaha?? Aj tak ťa všetci odmietajú .Vyvyšuješ sa nad ľudí a tvoje hľadanie nenachádza živnú pôdu.“
Nietzsche: „Ale pozor!! Ja sa nepovyšujem. Ja nie som žiaden nadčlovek, ja ho iba...“
Sartre: otrávene „Ticho!!...Chápeme prečo si tu. Ale prečo sme tu my dvaja Albert??“
Camus: „Ani ja nechápem prečo sme tu, veď sme sa len snažili naplniť našu existenciu.“
Sartre: posmešne „Snažili?? Ha...Je možné, že ťa spoločnosť odsúdila za tvoju ľahostajnosť. Existenciu predsa utváraš svojimi činmi. Tak ti treba!“
Camus: skľúčene „Absurdné.“
Sartre: Shopenhauerovi: „ A ty tu čo robíš ha?“
Shopenhauer: mierne znudene, až teraz zdvihol hlavu „Ale poznáte to, klasický životný scenár. Snažil som sa vymaniť spod ťarchy vlastného chcenia, až ma tá snaha sama pohltila. Ocitol som sa tu uväznený s prostej vôle byť slobodný. Čo sa dá robiť.
Do miestnosti vtrhne dozorca, s nahnevaným výrazom na tvári dá Shopenhauerovi po hlave a skríkne : „Buďte ticho! Hej ty, poď sem“ Skríkne na Camusa a odvádza ho preč. Camus stoicky spolupracuje, mrmlajúc si „absurdné absurdné“.
Po chvíli: Do cely vpadne Kant a obzerá si ostatných.
Sartre: „ Kto si ? A čo sa stalo s Camusom?“
Kant: pokojne, priam povýšenecky „Volám sa Imanuel Kant. bol som vypočúvaný, no vôbec to nechápem. Nezaujímalo ich nič o našej nevinne.
Nietsche: „To sa dalo čakať. Ale povedz nám čo sa stalo s Camusom??“
Kant: „Ešte ho vypočúvajú ale podarilo sa mu ukradnúť kľúče. Ale myslím že vás už nepotrebujú. Dali mi pre každého tabletku ktorá spôsobuje okamžitú smrť.“
Sartre: „To je jedno, podstatné je že sa možno odtiaľto predsa len dostaneme.“
Do cely vchádza naštvaný dozorca: „Kde je kľúúč!!!! Vravte, lebo vás dám po jednom popraviť!“
Sartre, Nietzsche,Shopenhauer: smiech.
Dozorca: bezradne sa obzerá, škriabe sa za uchom. Potom sa zarazí a s miernym úsmevom na perách sa s úlisným hlasom pýta Kanta „Immanuel. Povedz mi, kde je kľúč?“
Kant: bez toho, aby čoilen pohol brvou pokojným hlasom odpovedá „Má ho Camus, kým si sa nepozeral, zjedol ho“
Smiech prestane, dozorca spokojný odchádza z cely.
Nietzsche: „Si normálny??? Prečo si to spravil???“
Kant: „Nič iné som konať nemohol. Je to úplne jednoduché. V každej situácii, nech sa deje čokoľvek musíš konať tak, aby maxima tvojej vôle, teda tvoje činy, boli také, aké by si chcel aj od iných. Keby každý konal tak ako ja...“
Nietzsche: so zlosťou a opovrhnutím v hlase „Keby, keby, keby...Ale ty si ho zabil!“
Kant: urazene „Nie. Zabil ho dozorca, ja s tým nič nemám, môj problém to nie je. Ja som konal morálne správne.“
Nietzsche: prvé slová šepoce, postupne začína kričať a vstáva „Morálne správne?? Podľa koho?? Neexistuje žiadna objektívna morálka nachádzame sa mimo dobra a zla...a...“
Sartre : tiež naštvane. Vstáva a chytá zmäene sa tváriaceho Kanta za plecia, zakláňa mu hlavu a otvára ústa „Súhlasím, až činy utvárajú tvoju existenciu.“
Nietzsche: mrazivo chladne a pokojne „Neľutujem, že teraz zomrieš. Si len ďalšou prekážkou v ceste k nadčloveku. Nie si nič než cesta , po ktorej budú kráčať iní. Tým ospravedlňujem tvoju smrť.“
Sartre: „Áno .Nikdy sa nesmieš dopusti zbabelosti voči vlastným činnom.“
Nietzsche vkladá Kantovi do úst tabletku, ten v kŕčoch umiera. Sartre po tomto pôsobí čoraz nevyrovnanejšie, nervóznejšie a zmätenejšie. Schopenhauser sa stále tvári, akoby sa ho nič navôkol netýkalo a Nietzsche má na tvári opovržlivý výraz.
Shopenhauer: „Vlastným činnom?? ...ha, skôr činom vôle.“
Sartre : hlas mu preskakuje, takmer kričí „Vravíš vôle?? Ale kde je teda sloboda kde ju hľadať ?? Čo je potom cieľom čo od nás vôľa chce??“
Nietzsche: „Vôľa nás ženie dopredu! Nie je to handicap, ale potreba zájsť ďalej, k nadčloveku. Tam je odpoveď na všetko.“
Sartre: hystericky: „Načo sú mi všetky odpovede?? Existuje iba jeden filozofický problém: SAMOVRAŽDA! Zhodnotiť, či žiť stojí za to, alebo nie. To je jediné, na čom záleží.“
Shopenhauer: so smiechom „Ale páni! Čo nevidíte, že ste len zajatcami vlastnej vôle??Chcete ujsť z tohto väzenia = vôľa!!! Tá vás všetkých ovláda. A preto, načo sa báť popravy? Veď smrť nás môže zbaviť vôle, oslobodiť nás.“
Sartre: „Áno! Už toho mám dosť, máš pravdu! Svet je bez zmyslu, je na mne aby som učinil jediný zmysluplný čin.“ Hádže si tabletku do úst a padá na Kantovo telo.
Schopenhauer: s prekvapeným hlasom, no zároveň s dávkou čierneho humoru „Hlupák. Ani ma nenechal dokončiť. Pche...práve nechal zvíťaziť svoju vôľu.
Nietzsche: už úplne znechutene „No ako myslíš, ale čo teda budeme ďalej robiť. Pre ten tvoj pesimistický postoj mi už nič nenapadá. Znechutil si ma.“
Shopenhauer: „Mali by sme sa prestať snažiť dostať von z väzenia. Možno dosiahneme fyzickú slobodu, avšak naďalej ostaneme v zajatí vlastnej neistoty. Skutočným väzením nám je pud, neuspokojitelna trýzeň, vôľa k životu.“
Nietzsche: už aj mierne agresívne „Fakt ma to už nebaví! Povedz mi, čo chceš robiť, lebo asi z teba aj ja zožeriem tú tabletku.“
Shopenhauer: „Ticho! Musím sa sústrediť.. nič nechcem nič nechcem nič nechcem.......“
Nietzsche: Predstiera hlúposť „Nič nechceš? Hmm, čiže potláčaš vôľu?? Aaa! Snažíš sa dosiahnuť Nirváánu?? Zaujímavé, vskutku zaujímavé, no ak tomu správne rozumiem, vlastne chceš nič nechcieť!“
Schopenhauer: Zdvihne hlavu z meditácie, prvý krát od začiatku hry sa netvári nezúčastnene, ale prekvapene a zdesene. Na scénu prichádzajú duchovia Camusa, Kanta a Sartra.
Nietzsche: posmešne „Nuž, zdá sa mi, že musíme čakať, kým nirvána dosiahne nás.“
Duch COMTA: „Absurdné čo???“
Na plachte za javiskom sa zjaví nápis „Neviem, kto som, ale viem, že to môžem zmeniť.“
Koniec.
Marek Štepita, Tomáš Madleňák, Andrej Mészáros, Lukáš Hrnčík
