Cez moju myseľ preletelo množstvo myšlienok na roky, ktoré sme spolu prevalcovali, tešli sa zo života. Najviac ma zavalili spomienky na letá, ktoré sme prežívali pod Lafranconi v Bratislave pri Dunaji. So sestrou sme spokojne ležali na brehu rieky, vtedy ešte nie celkom podriadenej, zregulovanej a môj muž so švagrom, zobrali šesť malých detí na nafukovacie matrace a vyšli s nimi hupkom na Dunaj. Spúšťali sa kusisko dolu riekou. Dokonca si vyberali čas, keď išla loď, ktorá rozšuchotala vlny a oni, nezodpovední, pokojne sa po nich plavili. Dnes mi pri týchto spomienkach nabieha husia koža a taktiež pomyslenie, čo človek v mladosti robí za bláznovstvá. Deti sa tešili, výskali od radosti. Keď ležali na matracoch, boli pokojné ako anjelíci. Nebáli sa. Ani ja so sestrou. Obaja dospelí odvážlivci boli perfektní plavci, zdraví ako buci. Lenže… Dnes mi naozaj rozum zastáva, ako sme to mohli, my ženy, dovoliť: také hazardérstvo. Študenti, korí prebývali v Lafranconi, neraz očili na tieto nezmyseľnosti a šibeničné vecičky.
Naraz som pobadala za sklom krematória vrabčeka, ktorý nalietaval popred sklo steny. Pomyslela som si, aha ho, obraz môjho priateľa, ktorý miloval slobodu. Práve znela na rozlúčku jeho obľúbená ária Zbor Židov… Moje spomínanie sa ukončilo, keď som podávala ruku pozostalej rodine, ako znak účasti nad skonom otca. A je advent. Mali by sme sa tešiť: na sviatky rodiny, pokoja, radosti, veselosti…
Keď som sa vrátila domov, očakával ma na chodbe zavesený na stene adventný veniec i adventný veniec so štyrmi sviečkami na stolíku v obývačke. Opäť mnou zatriasol smútok. Po druhý rok som zdobila byt pred príchodiacim adventným časom bez manžela. Vždy sa potešil, keď prišiel z roboty a našiel domov slávnostne vyzdobený. Vždy len čiastočne, lebo na Vianoce som výzdobu doplňovala voňavou čečinou a ozdobami vo všetkých izbách. Pohľad na adventný veniec mi muža pripomínal. Jeho rozochvenú tvár, bozk, ktorý mi vždy uštedril z vďaky, že na takéto ceremónie pamätám. Niekdajšie objatia a občas aj nemužné slzy v očiach ma po tieto advetné dni omíňajú na duši. Ale prihováram sa mu, keď sedím za stolom, pozorujem veniec z čečiny, aj keď umelej a myslím na neho, na všetky jeho láskavosti, ktorými ma zahŕňal. Koľkokrát by som bola každoročne používaný adventný veniec vyhodila a kúpila iný. Ale tento, čo tróni na mojom stole v pustom byte, nedám ani za svet. Pripomína mi môjho muža, a teraz aj môjho priateľa od Dunaja - švagra…
Hodinu som sa motala bezcieľne po byte a pozerala na lesknúce sa striebristé ozdôbky na adventnom venci. Nechcelo sa mi do ničoho ani pichnúť. Vtom sa ozval telefón. Zdvihla som slúchadlo.
„Teta, chcem vám oznámiť, že mi zomrel otec…“ hlas sa zadrhol.
Zostala som ako skamenelá. Môj brat už nie je medzi živými… „Nie, nie je to možné, veď som sa pred dvoma hodinami na pohrebe uja Andreja rozprávala s tvojou mamou… Čo sa stalo…?“
„Prišlo mu zle, mal zápal priedušiek, zomrel doma, medzi nami…pred večerou…“ synovcovi sa opäť zlomil hlas.
Advent, advent posiaty vencami… Pomyslela som si a slzy mi stiekli lícami.
