Cez prázdniny vyrástli, ale o hlavu. Zvážneli. Už neboli tí malí vybíjanci, čo len vymýšľajú pestvá, ktorými by nás starčekov riadne napálili či unavili. Akoby to ani neboli oni, vymenení vymenenci. Ale po niekoľkých dňoch ich pobytu u nás sme zistili, že sú predsa len takí, ako bývali. Ani lepší, ani horší. Zostali normálni, naši fafrnkovia.
Ako obvykle, Samo pri každej voľnej chvíľke, ešte aj u nás na návšteve, zobral knihu do rúk, a už mal hlavu ponorenú v deji tajov, čo vykúzlil akýsi spisovateľ, ktorý tak prenesmierne rád hádže na papier dobrodružstvá, veselé príhody či drámy, pre tajomstva chtivých, zvedavých čitateľov. Lukáš zasa, keď nemal poruke počítač, tak sa hral so všetkým možným, od vidíš po nevidíš. Ale si aj hrozne rád zadiškuroval. Vyfasovali sme od neho špeciálnu nádielku neuveriteľne milých vetičiek. Medzi rečou som spomenula ich bratranca Jurka, že oboch veľmi chválil, akí sú predobrí matematici, že ich má oboch asi veľmi rád. Samo ani nemrkol ani nemukol. Lukáš zdvihol hlavu a zvedavo načúval.
„Lukáš, si naozaj, taký dobrý matikár, ako to o tebe trúsi Jurko?“ opýtal sa nástojčivo dedko.
„Ani nie,“ sebakriticky a vážne poznamenal Lukáš.
„A to už ako? Veď Jurko vraví, že si super a máš samé jednotky?“ Nedal sa dedko.
„Nie som najlepší z triedy,“ vydýchol.
„A kto je teda najlepší v triede?“ dorážal dedo.
„Jedno dievča. Keď celá trieda píšeme písomku z počtov, ona má prvá všetko vyrátané, keď všetci ešte len začínajú,“ rozhovoril sa tretiačik.
„A ty si teda v počítaní na akom mieste?“ Nedal sa dedko.
„Ja som druhý,“ skonštatoval znalecky.
„Však to je dobre,“ pridala som sa k vážnej dišpute.
„Áno?... Chcel by som byť prvý... Ja som tak v štvrtke hodiny, a už to mám vypočítané... Druhí ešte počítajú... ale to dievča tú písomku už odovzdalo,“ smutne dodával.
„Však to je dobre... Aj tebe to ide,“ chlácholila som drobca, ktorý prejavoval sebaľútosť, že nie je on - ten najlepší.
„A opisoval si niekedy?“ dedko hupkom preskočil na inú tému.
„Nie, nikdy!“ vyhlásil odmietavo žiačik.
„Fakt?“ nedalo mi, aby som neveriaco nezapochybovala o jeho slovách. „Ja som teda matiku kedysi, hoci sa to nemá, opisovala.“ Priznávala som svoje mládežnícke nešváry.
„Možno raz, alebo dva razy som to urobil,“ zaváhal naraz malý po mojom doznaní. Potom sa zakabonil, zamrvil a presvedčivo vyriekol: „ Ale nie... neopisujem. Viem počítať.“ dokončil.
Dedko začal opätovne podpichovať. „A od teba odpisovali?“ zvedavo striehol odpoveď.
„To áno. A neraz.“ Lukáš potichu prisvedčil.
„A ako opisovali?“ dotieral dedo.
„Takto... priklonili sa ku mne... hlavou... a opísali,“ ukazoval, ako sa u nich v triede opisuje.
„A často opisujú?“ dedušo sa prekonával.
„Ako kedy...“ dodal Lukáš. Potom sa odmlčal.
Musela som tento nebezpečný rozhovor zakončiť, aby sme náhodou nezafixovali nejakú myšlienku v hlávke Lukáška, že sme obaja prenesmierne benevolentní pri žiadzi opisovania a tak som vyfučala:
„Lukáš, dobre že neopisuješ! Nepatrí sa to. Aj keď som ja kedysi opisovala, škodila som si sama sebe. Dodnes mi je matematika veľkou záhadou. Keď nebudeš opisovať, odtajníš si ju. Bude sa ti neskôr páčiť a budeš ju ovládať, ako každý rozumný človek.“
Išla som si sama na nervy, že som zasa Lukáška, ešte aj cez prázdniny vyučovala a vychovávala. Ale čo narobíš, keď sa vyskytla taká horúca téma? Našťastie ho niečo upútalo a vybehol z izby. Rozhovor sa nečakane ukončil. Ale mne stále tkvel pred očami čarovne-žartovný moment, ako sa Lukáš naklonil a predvádzal, ako jeho kamaráti jednoducho a diplomaticky opisujú. Aj keď sa to nepatrí...
