Chalan, celkom slušne oblečený, ma oslovil: „Prosím vás, nemohli by ste mi dať dve eurá? Nedostal som ráno brigádu a moja priateľka potrebuje na sunar.“ Oči mu pýtavo na mňa spočinuli.
Stŕpla som. Zaváhala som. Dieťa, maličké potrebuje sunar. Chudáci... Skoro som siahla po peňaženke, aby som z nej vytiahla požadovaný obnos. Ale spätila som sa. Čo ak je podvodník, vidí starú mater a myslí si, že ju dojme svojou lživou žalostnou prosbou. Videl, že váham, ale čakal na výsledok akosi nehanebne a vyzývavo. To teda nie!... Už som vedela koľko bije. Odmietavo som zavrtela hlavou. Tak ako dobehol, tak rýchlo odpláchol. Sadla som si do auta, ale s príchuťou trpkosti a pocitu previnenia. A čo keď predsa?... Čo keď tie pokašlané prachy predsa len potreboval?... A nutne?... Nepríjemný pocit stále tkvel v duši a nie a nie zmiznúť.
Dorazila som k domu, kde bývam. Zaparkovala som pod bránou pri vchode do baraku, povyťahovala z brucha vozidla kopec tašiek s potravinami, zeleninou a ťahala k výťahu. Privolala som ho. Otvorila a zhrozila sa. Na zemi bola špina na prst hrubá. Opadance zo starých, hnilých, tridsaťročných domových okien. Aháá... niekto vymieňa staré okná za nové... Myslela som si, že sa rozlejem od jedu. Do tej špiny som nakladala svoj čistý nákup. Čo som ho mala po jednotlivých taškách trepať hore schodmi? Na boľavých, opotrebovaných kolenách?... Škrípajúc zubami, v duchu som sa za to hanbila, vyviezla som sa hore. Otvorila som byt a so zaprplanými topánkami od svinčíku z výťahu, snažila som sa vopchať nákup k bytovým dverám po čistulinkom koberci. Konečne som za sebou zavrela. Vyzliekla som sa a dávala nakúpené vecičky na miesto.
Naraz som počula buchot. Stala som si k oknu a videla, ako zhora dopadajú na naše tiež vynovené biele okná, vlastne parapety, kusy nejakej hmoty, drevených odrezkov, muriva, a neviem ešte čoho. Zdúpnela som. Vedela som, že zasa ako minule budem musieť z nového parapetu pod oknom oškrabovať hmotu, ktorá mi zdevastuje moje vlastné, draho obnovené parapety okna. Ale, pánajána, však si tie okná susedia musia vymeniť... A tak som pomaly vyfučala.
Ako som parapety utierala, zbadala som dolu pred barakom nádherne, náruživo sa bozkávať párik. Dievča napriek bozkávačke - držala jednou rukou psíka. Vlastne držala vôdzku, na ktorej bolo priviazané psíča, ktoré sa práve slastne a krásne vyprázdňovalo. Nejako pridlho mu to trvalo. Dievčina s chlapcom sa pokojne a tiež krásne vyprázdňovali: vypúšťali svoju variacu sa vášeň. To bol pohľad ako v lacnom, zlom filme. Nechcela som sa na tieto akty potreby a lásky prizerať. Nedalo mi však, aby som si nepovšimla, či dievčina poprace to, čo jej najdrahší miláčik vykonal. Máš ho vidieť. Kdežeby. Odpadky z telíčka malého zostali na ceste do vchodu náprotivnej brány, pred našim domom.
Odišla som od okna a pomyslela si, že to, čo od rána zažívam, asi by som nevidela ani v treťotriednom filme... Ale život je vraj pes a my sme jeho blchy... Kto to vlastne kedy, kde a komu vyriekol?...
