„Magda, servus! Prišiel som na dovolenku z Bolívie... Ako sa mávaš?“...
So začudovaním som si skoro sadla, keby som bola mala kam. „Ahoj, Bernard!“ ozvala som sa akémusi pokornému hlasu na druhej strane linky. „Prišiel si?... A na ako dlho?... Dokedy tu budeš?...“ boli prvé slová, ktoré ma v počudovaní napadli, že sa mi vôbec ozýva spolužiak, ktorý v triede, akoby v ničom nevynikal, nezaujal.
„Do konca septembra...“
„Len... iba?... A budeš môcť prísť k nám na návštevu... porozprávať sa?...“ vyhŕkla som s nejapnou prosbou. Ten, čo sa mi prihováral mal málo času na to, aby som ho zlákala na pokec.
V telefóne bolo chvíľku cítiť zaváhanie. „A môžem prísť?... Kedy...?“
S radosťou som mu ponúkla viac termínov, aby mu vyhovovali, a aby sa naisto k nám prišiel ukázať a pohovoriť si. Dohodli sme si bez väčších problémov deň stretnutia. Na ten deň, kedy mal Bernard prísť, nachystala som sa, ako sa na dobrú domácu paniu patrí: vyleštila som byt, nakúpila a pripravila fajnové pochutiny. S napätím a očakávaním som svojho kamaráta očakávala.
Keď zazvonil pri dverách nášho bytu, a keď som rozrušená otvorila, predo mnou stál nízky, starší pán, skromne oblečený, s bielou šedivou bradou, s modrými prenikavými očami, s poctivou tvárou.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!... Servus, Bernard!...“ vyšepla som v poznaní, že miesto mladého chalana, ktorý mi zostal v mysli z minulosti, stál predo mnou muž v dôstojnom veku.
„Naveky!... Servus, Magda!“ spolužiak-misionár mi podal ruku, priamo mi pozrel do očú, pristúpil ku mne a bratsky ma bozkal na obe líca.
„Nech... nech sa páči ďalej...! Zobleč si vetrovku a poď do izby... tu... do tej väčšej...“ koktala som. Nevedela som, ako sa chovať k človeku, s ktorým som sa stýkala zamlada ako s normálnym chalaniskom, a teraz som mala dočinenia so scestovaným, skúseným, vážnym kňazom, ktorý pôsobil medzi stovkami detí, žien a mužov iného národa, nie v tom, v ktorom sme obaja vyrastali.
V izbe sme si zasadli. Medzi ponúkaním jedla, po prípitku a po nasýtení sa lahôdkami, ktoré som nachystala, rozhovorili sme sa. Malý muž sedel v kresle akoby stratený. Pokojným hlasom rozprával o svojej ceste životom od mladosti až do staroby, v ktorej sa už ocitol, práve tak ako ja. Rozprával o svojom úteku za hranice počas socializmu, o študovaní teológie v Írsku, o rozhodnutí sa stať misionárom, o svojom terajšom pôsobení v Bolívii. Rozprával o chudobe, ťažkom živote tamojších obyvateľov, o ich pokore, radosti z každej maličkosti, o snahe poznať Boha, o radostiach, sklamaniach, ťažkostiach misionárskeho života. Rozprával o svojej farnosti San Miguel /Farnosť svätého Michala/ v provincii Velasco, o svojej práci, pôsobení v nej, o neľahkom, zodpovednom živote farára. Neobyčajne citlivo opisoval obraz a život cudzej krajiny nenápadný Slováčisko z malej, nenápadnej krajiny.
S jemnosťou a s taktom mi podával darček, ktorý mi priniesol: zimný šál z Bolívie a brožúrku o farnosti San Miguel, o jej založení, o kráse chrámu, v ktorej sa nachádzal nádherný oltár a kazateľnica z drevorezby. V roku 1990 bol chrám a celý architektonický komplex vyhlásený UNESCOM za kultúrno historické dedičstvo ľudstva. Veľmi sa mi ale o jeho práci, zaujatosti, o tomto nám neznámom svete, nejako dlho nežiada hovoriť. V podstate nebolo mojou snahou toto všetko dopodrobna popísať, vyjadriť moje najnovšie poznatky o tomto všetkom. Chcela som o niečom celkom inom, ale tiež podstatnom. O tom, že z neostrieľaného, nevycibreného chlapca sa stal svetobežník, ktorý pre blaho svojich bratov opustil svoj domov a venoval sa chudobným na duchu i tele. Rozdával im svoju dušu, rozum, podával ruky, delil lásku zo svojho veľkého, štedrého srdca.
Bernard!... Nikto nič od neho neočakával. Tu doma. Bežný inžinierik, akých Slovensko vypustilo z univerzít na tisíce. Z našej triedy vyšli učitelia, lekári, docenti, športovci. Ale len jediný misionár, ktorý svoj život, najkrajšie, najcennejšie čo mal, poskytol urazeným a poníženým.
Keď od nás odišiel, v nemom úžase som si uvedomila, že tento pokorný jednoduchý človek vysoko predčí množstvo ľudí, ktorých poznám. Zahanbila som sa za hojnosť, ktorú som pred ním prezentovala, za svoju sýtosť, príjemný život bez hladu a chudoby. Stála som pred necelými hodinami pred božím, svätým človekom-hrdinom. Verte alebo neverte, keď som osamela, rozplakala som sa nad svojím poznaním o hodnote života človeka, ktorého v jeho domovine nik nepozná a niekde v neznámej diaľke ho miluje, dôveruje mu, čaká na neho malá opustená hŕstka Hugových Bedárov...
