Dodávka pred nimi prudko zabrzdila, zastala. Rozleteli sa dvere a z nej zbŕklo zmechrili sa dvaja mladí muži. Kľakli si k chlapcovi, ktorý ležal v krvi na dlažbe chodníka a trhali ním kŕče. Muži ho s chvatom polohovali do pozície, ako to asi kdesi počuli alebo videli, že zranený má ležať tak či onak, kým príde záchrana-sanitka.
Aj on pribrzdil. Zastavil. „Musím tam ísť... Je to mojou povinnosťou, aj keď sa ponáhľame,“ vykoktal a vystúpil z auta. Pokľakol si tiež vedľa chlapca, ktorý krvácal z nosa, uší, úst. Hľadal mu tep. Prezeral zranenia. Potom bezradne nad ním zastal. Zlomená spodina lebečná, preliačina na hlave, z ktorej prenikala, vytekala na sivú dlažbu životonosná tekutina. Chlapca potrhávalo.
Jeden muž z dodávky šepkal nad chlapcom, ktorý javil známky života: „Vydrž, sanitka príde čo nevidieť! Vydrž! Neboj sa... už ju zavolali... Drž sa!...“ chlácholil ležiaceho a držal ho za ruku.
„Videl som, ako chcel prebehnúť... Nestačil... Rozbil hlavou sklo... Letel vzduchom ale dva metre,“ vrnel rozrušene svedok nehody.
Už aj ona stála pri chlapcovi. Neuveriteľne jej pripomínal syna, otca kopy detí. Srdce jej búšilo. Zodvihla z vozovky odletenú chlapcovu topánku a položila vedľa neho. Aj druhá topánka mu chýbala. Bol, vlastne ležal, bosý.
„Dajte ju nazad, kde bola!... Kvôli policajtom... Musia to zmerať...“ zavrčal na ňu nervózne svedok autonehody.
„Ale... veď ho odvezú bez nej...“ Poslušne však s roztrasenými rukami odhodila topánku nazad do vozovky. Boty už asi nebude potrebovať, trpko preblesklo jej mysľou. Nie... nie!... Nechcela túto možnosť pripustiť. Musí žiť!... Je mladý... mladý...
„Prikryte ho niečím!“ prikázal manžel mužom a netrpezlivo hľadel či už ide sanitka. Vodič dodávky, účastník nehody, sklonený nad raneným šepkal čosi nad jeho uchom. Druhý zobral malý koberček z novučičkej dodávky, ešte bez čísla, a vhodil ho na bedrá bezvládneho chlapca.
„Prežije to?“ chvejivo sa opýtala druha.
„Je vhodný na transplantáciu,“ trpko, tlmene skonštatoval.
„Ako môžeš... tak...?“ nezdržala sa.
„Prepáč!“ ospravedlňoval sa vzápätí. „To vyšlo zo mňa... To moja profesia...“ Znovu sa sklonil nad chlapcom. Hanblivo ho pohladil po spotených vlasoch. Potom sa vzpriamil. Bol mĺkvy. Rozpačito držal od seba ruky, zakrvavené od chlapcových zranení.
Konečne zablikala, zaškrečala úrazovka. Vybehol z nej lekár, záchranári s nosidlami. Chlapca brali preč.
„Poď!“ manžel ju zachytil za rukáv. „Ponáhľam sa do roboty...!“
„Však už idem!“
Nasadli do auta. Rádio vydávalo rozbzúkané zvuky z rozbúreného osieho hniezda. Rozhlas vysielal zasadanie parlamentu. Zhasla ho. Mala pred sebou chlapcovu krvou zaliatu tvár, odhodené telo, bezbranne ležiace na chodníku, ako keď tam ležia prejdení zabudnutí psíci, alebo zbedačené mačence. Okolo sa náhlili ľudia. Prechádzali, rútili sa, trúbili autá. Len dvaja muži zostali so svedkom nehody bezútešne stáť na chodníku, pokropeným krvou.
Stará Škodovka zastonala, pohla sa.
Začala sa modliť: Zdravas Mária... Mária, zachráň toho mlaďasa... Kam sa ponáhľal? Za kým? Čakajú ho deti? Mama? Dievča? Išiel na obed? Do práce? Žije ešte?... Ak je mladým otcom, ak má deti, ako jej Peter, Mária, o to viac, zachráň ho! Kvôli tým deťom!... Zdravas Mária... Nevnímala už bolesť v tele, čo ju znervózňovala, ani to, že manžel čosi zaujato vraví, videla pred sebou len bežca, ktorý bežal a dobehol. Má ho pred sebou i teraz, stále. Je jej neznesiteľne ťažko. Kvôli bežcovi: ráno odbehol z domu, mysliac si, že víťazne dobehne do cieľa. Tak, ako si to myslí každý, každé ráno! Aj ona. Aj predseda rozkvasenej NR, ktorého pred chvíľou začula z rozhlasu, aj všetci poslanci vospolok, so všetkými občanmi republiky. Dobehnú do cieľa?... Ale akého?... akého cieľa?!...
