Nedávno som si spomenula, ako som raz, asi rok pred Novembrom 1989 v zlom duševnom rozpoložení, v roztrpčenosti z pomerov, že sa človek nemôže slobodne vyjadrovať, nikde nič kritického napísať, uverejniť, telefonovala sestre, a s riadne zvýšeným hlasom rozhorčene soptila do slúchadla: „Keby sa človek mohol aspoň vyjadriť niekde v novinách, pokritizovať, zvolať, že sa to takto nemá, že sa to má takto, lepšie... Aj keby vláda nič neurobila, ale aby aspoň tá para spod pokrievky v našej hlave vyfučala, aby sme sa nezjašili z tohoto duševného mučenia sa z pomerov!“... Vedela som, že tí „múdri“ pri koryte, aj tak nič onakvejšieho nezmôžu vo svojej mizernej socialistickej ekonomike, práve tak, ako aj v rozvíchrení duchovného, kultúrneho i spoločenského života. Bolo to všetko, v tej šedi deformovaného spoločenského poriadku, na skamenenie duše, umŕtvenie každého počinu, zničenie každej pozitívnej energie.
Tieto myšlienky a neskoršie vypovedané slová, ktoré som nešťastne vydávala zo seba svojej sestre-bútľavej vŕbe do telefónneho slúchadla, pripomenuli sa mi po tieto dni. Naraz sa mi vyhupli pred zrak. Uvedomila som si, že vlastne sa tá doba bezmocnosti, skoro bezvýchodiskovosti, akoby čiastočne opakovala.
Keď si spomeniem na odhalenia porušenia zákonov, klamstvá bossa Justície na živo, poukazovania na nehoráznosť činov, ktoré sa vypľujú počas dní, mesiacov, rokov, vládnutia tejto vlády, a že sa vlastne nič neudeje, žiadna náprava, žiadna snaha o zlepšenie, mám z toho mrazenie v duši i tele. Väčšinou nastáva zatĺkanie, zatĺkanie, zahrávanie do autu odhaľovanie zlodejských lupov, škandálov na margo iného, novšieho, neraz ešte nepochopiteľnejšieho. Sme tam - kde sme boli? V smradľavom, stojatom močiari, bez života? Žiadne vybudovanie krásneho životodarného rybníka, plného kapríkov, či iných výstavných rýb, ktoré by lahodili milovníkom prírody, života.
Mŕtvo je v našej republike. Len sem-tam vzbĺkne oživenie absurdnou kauzou, narobí smrad, dym. Potom je hrobové ticho. Pokoj, akoby pred búrkou. Sem-tam sa ozve výkrik niektorého novinára, ktorý horlí za čistotu mravov, spôsobov, reči, činov. Ihneď je však utĺkaný obvinením neviem z čoho, div nie z cia-agentizmu, alebo bezcharakternosťou preto, že bol vraj podplatený tým, alebo oným. Málokto mu uzná, že ho viedla novinárska česť, záujem o nápravu zla, o objasnenie pravdy. A tak sa svinstvo zakrýva ešte väčším nasledujúcim svinstvom, ktoré sa neobjasní, nepotrestá, a vôbec nedovedie odhaľovanie do konca. Začne sa čosi - a na pol ceste zabrzdí... A tak sme vlastne, ako kedysi, v dobe normalizácie: v desivej, topornej hnilobe skoro vo všetkom. Rozklad? Alebo sa mi to ozaj len tak javí?...
Nič sa nedeje. Panuje bezvetrie. Žiaden víchor, orkán, čo by vymietol ten Augiášov chliev. Žiaden tropický lejak, prietrž mračien nad zlodejmi-politikmi, čo by ich vytopil a utopil v ich bezdných korytách. Dejú sa povážlivé veci, slovenský štát smrdí, ako kedysi štát dánsky. Len žiaden princ-Hamlet sa nevynorí, že by poriadne nahlas vykričal, že tu čosi páchne a hnije, aby sa celým národom zatriaslo...
Tak, a občan, zmieruj sa s tým, čo sa deje... Pokecaj si, ponadávaj si... Aj tak ti to nepomôže, ako kedysi pred rokom 1989... A zasa len po krčmách pivoví hrdinovia si mädlia dlane, ako sa darí ich bossom, /M+S/, ktorí sa bez hanby predvádzajú na svojich miliónových autíčkách, a hádam by vyplienili celú krajinu, len aby mali vačky, čím viac naplnené cvengotom eur. Pivkáči by chceli nasledovať svoje idoly, keby to dokázali, mali príležitosť a prefíkanosť líštičiek.
Pomaly sa už človekovi ani nechce sledovať tie politické hókusy-pokusy, ktoré sa dejú na obrazovkách televízie, čo sa švitoria v rozhlase, alebo v priamom prenose – na živo – z parlamentu, z tlačoviek potentátov...
Občanovi sa nechce ani dúfať, že sa to zmení, zlepší, aspoň po voľbách, pri ktorých sa volič môže vyjadriť s obyčajným kúskom papiera: “Nie, naši milí, nebudete papkať naše peniaze za to, že nič nerobíte! Nie, naši drahí, nebudete sa hrať na zlatonosnom piesočku a hrať sa na ňom len pre svoje záľuby a svoje blahá. Vy ste našimi služobníkmi, konečne si to uvedomte, nehrajte nám divadlo. Dajte pokoj s tými vašimi, vždy odpornými kortešačkami, tesne až pred voľbami, čo sa s nimi chcete vyviesť tam, kam sa tak strašne radi, chcete dostať... Lenže, moji milovaní, tam patria úplne iní, osobnosti, ktoré si to zaslúžia, niečo vedia, sú charakterní a nie lumpi, podvodníci, šamani a obmedzení egoisti s krikľúňskymi ústami, s diktátorskými maniermi“. Všade bude plagátov, budičov politického života, ako maku. V každom rohu budú mátať drahé bilbordy pri cestách, ktoré budú zvádzať vodičov motorových vozidiel, aby do seba nabúrali, keď budú sledovať na nich vyznania lásky čelných straníkov, tej ktorej strany, svojim budúcim voličom.
A tak sa sťahujeme do svojich ulít, domčekov, bytov, záhradiek – a na Slovensku pomaly prestáva tiecť živá rieka politiky. Bude na ňom stáť mŕtva, odporná bačorina bez života, bez šikovných, odhodlaných rybičiek, ktoré by vedeli dodať života v stojatých vodách nešváru.
/V inom zasa, tá zmena po arogantnom socializme je zrejmá: v slobodnom cestovaní pomimo vlasti. Je sloboda pohybu, sloboda zhromažďovania, predsa len menšia obava o postih za vyrieknutie slova kritiky, hádam, menej špicľovania a krágľovania. A iných pár predností. Až také príšerné dusno ako pred novembrom 1989 nie je. Občas sa dá dýchať, vydýchnuť. Ale zasa to hlavné: spokojnosť, blaho občana, aby bola pravda braná ako vrchol demokracie, spravodlivosť a právo dodržiavané, aby sa zlo obracalo na dobré - je opätovne v ofsajde./
Mali by sa múdre, spurné hlavičky, z ktorých sa bezúčelne nevyfučala para potreby slušného života na Slovensku, spojiť - a niečo zásadného podniknúť. Ako kedysi v Novembri 1989: aby Právo, Spravodlivosť, Etika, Kultúra dosiahli tú správnu výšku, odozvu, a našli miesto v strede srdca nášho národa.
Nestrácajme nádej, aby sa tak stalo... To nám odkazuje November 1989... A my, jednoduchí občania, robme všetci na svojich miestach, čo vieme a dokážeme, aby sa Nežná revolúcia v pravej nádhere a počestnosti všade dokončila, prejavila, žila...
