Pri bielej, erárnej posteli nevidela, nepočula svojich drahých, čo ju navštevovali, sedeli pri nej, pohládzali jej dlane, uštedrili letmý bozk na čelo, obliate studeným potom. Bolo ťažké pre rodinu, priateľov sledovať jej zápas o dych, bytie. Mala prežitých vyše osemdesiat rokov: dobrých i ťažkých. Krásnych i menej lahodných. Ako každý z nás. Bojovala. Denne. A nevedelo sa dokedy. Nebola v tomto životnom zážitku ani prvá, ani posledná. Je to náš osud: osud každého človeka. Prežiť si zhasínanie, odchádzanie…
V posledných dňoch svoj boj dobojovala.
V diaľke takto bojuje o prežitie moja priateľka. Lenže ona bojuje o dych, za život, pri plnom vedomí. Nie so zaclonenými očami i ušami. Matka malých detí. Preto je jej boj namáhavejší, tragickejší, úmornejší.
Denne na ňu myslím. Občas mnou prechádza husia koža, keď si spomeniem ako sa má, ako prežíva deň, keď na mňa svieti slnko, alebo padá príjemný jesenný dážď, či sa usmieva pravnúča, objíma vnúča. A ona?… Nechce sa mi o nej občas rozjímať, lebo sa vo mne všetko roztrasie. Duša, srdce i rozum. Pre jej úžasne ťažký kríž, ktorý má naložený na útlych ramenách.
A jej deti? Inteligentné, čo milujú svoju maminu a vidia jej trápenie, bolesť, utrpenie? Ako je im? Ako to znášajú? Ako sú, a ako budú poznačené bolesťou, obavou o milovanú matku?… Niekedy by som si najradšej upchala myšlienky, aby sa v mojej mysli nerozširovali donekonečna. Sú zlé, úmorné…
Keď som mala kedysi ani nie dvadsaťpäť, dostala som pľúcnu embóliu. Rátala som s koncom. A doma malé štyri deti. Bolo mi neskutočne ťažko. Na zhynutie duše i tela. Tá duševná ťažoba bola ešte horšia, ako tá telesná, keď vtedajší profesor z internej kliniky kázal okrem lieku na riedenie krvi dávať na postihnuté miesta zrazeninami, živé, odporné, slizké pijavice, aby vycucali zrazenú krv, a nápomohli ju zrieďovať svojimi zázračnými slinami. Pomohli mi. Ale ako ma desili, keď mi ich sestrička s odporom kládla v rukaviciach s pinzetou na brucho. Údes som prežívala pod ich pomalým štipľavým prisávaním, a potom nepríjemným skotúľaním sa, keď boli napité krvou ako vysmädnutí opilci. Táto hrôza z nich, čo mi plnila vnútro, keď som ich cítila studené na rozhorúčenom tele, nebola nič oproti tomu, aký strach som prežívala, čo bude s mojimi deťmi, keby som… keby som zhasla.
Môj trojmesačný syn bol v dojčeneckom ústave, práve tak ako jeho jeden a pol ročná sestrička a dve väčšie u mojej mamy na dedine. Myšlienky na ne, ma odzbrojovali. Robili strašne zraniteľnou. Myslela som si, že sa pominiem úzkosťou zo smrti, a potom vlastne zo straty i detí. Ale prekonávala som to. Bojovala som sama so sebou, aby som na zhasnutie nemyslela a držala sa života ako kliešť ježa. Mesiac som ležala v nemocnici. A dva mesiace ešte doma… Viem, čo je to biť sa o život. Viem, čo je mať strach o deti, ako dopadnú, čo s nimi bude, keby…
Ešte vo väčšej miere niečo podobné prekonáva moja priateľka v nesmiernej diaľke. Nemôžem ju navštíviť. Nemôžem jej chytiť tvár do dlaní, nemôžem ju vybozkávať, objať, pohladiť. Môžem len - pretože som veriaca - modliť sa. Za moju mladú, ťažko skúšanú, bojujúcu priateľku i moju jemnú, už pohasnutú svatku Zlatku.
