Bojovníčka

Muž s amyotrofickou laterárnou sklerózou... Jeho cesta s manželkou a dieťaťom do Vatikánu a tam bolestná Krížová cesta so svojím utrpením, prejdená kolenačky po schodoch až ku krížu. K Tomu, ktorý na ňom umrel. Chcel sa mu pripodobniť, prosiť ho o zdravie, život, silu?... Nezvyknem sa prizerať bolesti premietajúcej sa neempaticky na obrazovkách. Stačí mi ju vidieť naživo, poznať v mojom tesnom okolí. Aj tak ma vždy zaskočí, prenikne, akoby som v tom svrabe bola ja samučičká sama...
Muž bolesti z Modrého neba sa rozplynul v hmle nasledujúcich cválajúcich dní. Ale len jeho osoba, nie jeho utrpenie. V ňom totiž nie je sám. Trpiacich mladých je strašne veľa. Bojovníkov s chorobami, so smrťou. Je takých ako maku: starších, mladších, celkom len deti. A vtedy sa v človekovi, čo to ťažké utrpenie a skúšanie tela i duše vidí, naplavujú otázky - prečo a prečo práve týchto Boh skúša... Niekedy si prizerajúci, ako Šimon z Cyrény, nevie odpovedať a snaží sa tým, čo idú popri ňom so svojou nošou bolesti a krížom utrpenia, nejako pomáhať. Vždy je pre neho však otázkou - ako im pomôcť...?
V týchto dňoch na mňa doľahli maily mojej priateľky. Trpiacej... Bojuje so zákernou chorobou. Mladučká - s malými deťmi... Denne obieha po mne husia koža len si na ňu a na jej trápenie spomeniem. Utešuje ma len jedno: že je excelentná bojovníčka s chorobou. Robí všetko preto, aby ju od seba odohnala. Keď sa cíti úplne, úplne v koncoch, na zemi v ringu s touto pliagou, kričí o pomoc. A ja zostávam v nemom úžase, ako dokáže mladý človek, a vôbec človek, bojovať odhodlane proti neblahému nadeleniu na svojom slabom chrbte.
Volá o pomoc...! Neviem, ako jej pomôcť. Plním, z duše rada, aspoň obyčajnú prosbu, aby som sa za ňu pomodlila. Má výhodu, že je veriaca? Bojuje sa jej s chorobou lepšie? Vari... Ale dokedy?... Kým je nejaká nádej?... Ale aj tá niekedy odlieta, ako lastovička v zime na juh... A ťažko sa ju v zime, v nepohode a mraze, volá nazad... Nádej!... Nádej!... Je nevýslovné šťastie, že vraj umiera – posledná...
A tak, s týmito mojimi nesúvislými riadkami chcem - mojej priateľke - zavolať do diaľky: „Myslím na teba...! Nie si mi ľahostajná...! Urobila by som pre teba všetko na svete, len aby som ti mohla vrátiť silu, zdravie, aby si sa mohla spokojne radovať so svojimi najbližšími, tešiť sa z nastávajúcej jari, vôbec - z nádherného - ale občas neznesiteľne ťažkého života... Dúfaj! Dúfaj, lebo len to nám zostáva. A ty si neúnavná bojovníčka s chorobou!... Verím v teba, že nepodľahneš, odoláš!... Si silná a odvážna!...“