Na Slovensku. Média, teda tlač, nedala si ani námahu, aby tento sviatok vysvetlila, zaradila, ocenila, či aspoň si všimla. Náš národ si odjakživa cenil, vzýval Máriu, Patrónku Slovenska. Čo znamená slovo Patrónka? Ochrankyňa! Preto naše mamy a naši otcovia sa tejto Panej korili, ako sa korili a klaňali aj jej Synovi. Ale15. september je sviatok len jej. Našej Mamy. Mamy tých, ktorí si ju uctievajú, vážia si ju - a v ňu veria. Pre tých, čo ju nepoznajú, alebo ju neuznávajú - je vari vedľajšia, či úplne nehodná povšimnutia.
Pozerali sme v ten deň vysielanie STV zo Šaštína. Sledovali sme priebeh celonárodnej púte v centre zbožnosti k Sedembolestnej.
Kardinál Tomko sa predstavil vo svojom duchovnom slove počas svätej omše, ktorú celebroval, ako vzácna, výnimočná osobnosť. Málo je takýchto osobností v našom národe. Vieme dobre prečo. Máme ich síce ešte, poriedko, ale väčšinou sú vnútorne vykradnuté, vyhorené, a nemajú už ďalej, čo rozdávať.
V prvom rade sme videli sedieť prezidenta štátu. Dobre by padlo zistenie, že šéf štátu sa zúčastňuje na celonárodnej púti Slovenska v Šaštíne. Bol by to skvelý pocit, občan by mal dobrý dojem z toho, že prezident krajiny sa v pokore korí Márii. Ale čo keď funkcia káže, a nie srdce? Čo nás malo pozitívne zasiahnuť, nezasiahlo nás. Kazil to poznatok, že ten, čo zádumčivo sledoval obrady, bol kedysi z partie tých, čo slovo Mária ani nevypustil z úst, nie to ešte zo srdca. Keby sme niekedy, počas uplynulých rokov po Novembri 1989 počuli, že ho mrzí to minulé, to zrádzanie, či opúšťanie starých, vyskúšaných, trvalých hodnôt, prosím. Verejná, hlasná ľútosť sa akceptuje, zapamätá sa. Odpúšťa sa niekdajšie nesprávne myslenie, reči, skutky.
V popredí pred oltárom sa rozviala slovenská zástava. Človek by mal zostať šťastný, ak by videl viať slovenskú zástavu na takejto celonárodnej slávnosti, aká bola v tento deň. Prečo nemohol spokojne, vďačne, s dojatím sledovať farby svojho štátu? Uhrančivý pocit z plápolania slovenskej zástavy sa v mihu v divákovi rozplynul, znepáčil. Mal pocit nevôle. Videl totiž pod touto vlajkou stáť akoby v hmle - Slotu, Belousovovú, Rafaja, Markuša a spol. Zostalo v duši iba znepokojenie. Poškvrnená, zneuctená trikolóra dula pred zrakom zúčastnených na púti. Nepríjemne, odpudzujúco.
Však milujeme svoje Slovensko, svoj štát, krajinu, tradície a hodnoty tohto národa, tejto kedysi dobrej, statočnej zeme, tak prečo nie aj znaky tejto zeme: vlajku, zástavu? Tak ako?!...
Sedeli sme tupo pred obrazovkou, kde sa premietali a mihali obrady. Sväté, čisté. Ozývali sa slová kardinála Tomka. Práve také isté. Ale slovenská zástava, ktorú si ináč vysoko ceníme neskvela sa tak čisto, akoby sme si želali. Dodávala do srdca nepokoj a chlad. A malo by to byť inak. Pri pohľade na jej žiarivé farby, by sa nám všetkým mala šťastím dvíhať dojatím hruď. Preto, že je tá naša, toľko ráz pošpinená, znečistená vlajka, konečne rýdza, slobodná a nami vrúcne milovaná.
