Občas sa zjavil úsmev na bledej strhanej tvári, keď z jej mumlania ju ihneď porozumeli. Na tie jej šťastné úsmevy nezabudnem. Nesmierne rada rozprávala, pokým bola zdravá. Dobre si pamätám, aká bola z toho nesvoja, že nemôže viac debatovať, len detsky žvatlať. Tíško odišla, ako tíško a odovzdane ležala na svojom poslednom, ale zdĺhavom a bolestnom lôžku.
Bola som v tesnej blízkosti muža, ktorý vždy mierny, inteligentný chlap, naraz dostával záchvaty chvíľkovej agresivity, slovne napádal svoju ženu, ktorej za celý život nevyriekol nadávku, krivého slova. Tak mení Alzheimer toho, ktorého polapil do svojich osídiel. Časom pomaly, ale iste spokojnel a bol len človekom s nemými, vyhasnutými očami. Nespoznával ani svojich. Sústrasť zasiahla človeka, čo sa s ním snažil komunikovať a prejaviť mu pozornosť.
Neskôr, moja známa, redaktorka, začala vravieť z cesty. Chovala sa a hovorila neadekvátne. Starecká demencia. Videli, počuli sme, že sa akoby vracala do detského veku, do toho najútlejšieho, keď mu nerozumie občas ani vlastná mama, nie ešte cudzí človek. Bolo ťažké vidieť, ako v rozumnom tvorovi nastáva nepochopiteľný zlom, čosi údesné.
Ocitla som sa v nemocnici. Chvíľu som ležala na izbe sama. Niekoľko hodín. Užívala som si ticho i pokoj samoty v miestnosti. Netrvalo to však dlho. Priviedli do izby svižnú ženu v strednom veku. Zhovorčivú, pohyblivú. Myslela som si, že výborne. Lekárka ju vyšetrila, prijala. Žena sa vyzliekla do nemocničného šatu a zaľahla do postele. Chvíľu bola tíško. Dvere sa zavreli za lekárkou i sestrou. Nová sa zrazu vychytila, otvorila skriňu a začala liezť po jej poličkách hore. Ako akrobatka.
„Mladá pani, prosím vás, čo to robíte…?“ ozvala som sa vyľakane.
„Hľadám si veci…!“ celkom rozumne odpovedala.
Stíchla som, ale nervózne som po nej pokukovala, keď sa začala predvádzať ako v cirkuse, alebo opica na strome. Chvíľu sedela, chvíľu ležala, chvíľu vstala a opäť sa štverala po skrini. Bola som zhrozená. Ešte sa jej niečo stane. Asi niečo nie je s ňou normálne. Lekárka a sestra nič nepostrehli? Z izby boli otvorené dvere na balkón. Pod ním široký nemocničný dvor. Preboha, však ja pri nej v noci oka nezažmúrim. Veď je schopná preliezť zábradlie na balkóne a ja budem zodpovedná za prípadné nešťastie?… Rozmýšľala som a iste sa mi riadne zvyšoval krvný tlak z obavy i hrôzy, čo si so spolupacientkou počnem.
Asi po polhodine, chvalabohu, sa otvorili dvere a vstúpila opäť lekárka. Čosi novej pacientke vykladala, a tá jej celkom umne prikyvovala. Lekárka už chcela výjsť z izby, keď som ju tíško zavolala k sebe.
„Pani doktorka, tá nová pacientka nebude asi v poriadku. Začala liezť po skrini. A kadečo neprístojne vyvádza, bojím sa, aby sa jej niečo nestalo. Aj otvorený balkón nie je pre ňu bezpečný. Niečo musíte s ňou urobiť… Zabezpečiť ju, aby si neublížila. Ja ju nemôžem stále, aj cez noc kontrolovať…“
Lekárka sa zháčila. „Panebože!… My sme si nič nevšimli… Ďakujem vám... Zariadime to… Naozaj si mohla ublíži,“ poďakovala sa a vyšla z izby.
O chvíľu dohrmela sestra. Otočila sa naliehavo k novej: „Mladá pani, zoberte si veci, ideme na inú izbu…“
Pacientka ani nemukla, pozbierala si nešikovne a zmätene svoju, ešte stále po perine porozhadzovanú garderóbu a vyšla za sestričkou.
Osamela som. V izbe nastalo mĺkvo. Ale nedalo mi nemyslieť na ináč bystrú žienku, ktorá bola tak nešťastne poznačená…
Keď som sa na druhý deň prechádzala nemocničným balkónom, v jednej izbe s málo vyklopeným, ale zaisteným oknom, so zamknutými balkónovými dverami sa ozýval hlas mladej ženy, nemilo zdravotne opečiatkovanej. Prišlo mi jej ľúto. Čiperné vtáča. Uzamknuté v klietke. Bolel ma osud takých, čo boli cajchovaní nezmyselným osudom a niesli svoj kríž, o ktorom ani nevedeli, že im visí na slabých človečích ramenách a nemilosrdne ich ťahá k zemi.
