Krásny vek nevinnosti, ale aj plný túžby na vyvádzanie čertovín a lotrovín, ktorá občas pochytí tínedžerov a s nimi lomcuje. Bol všade nedostatok všetkého. Úradovala americká UNRA: občas deti dostali niečo navyše, jedlo, dokonca aj čosi na oblečenie, ale aj maškrty, čokolády, keksíky. Boli to zaujímavé časy, pamätníci čo sa dnešných dní dožili by mohli rozprávať. Samé kuriozity na zamyslenie, zábavu, ale i na plač. Ale deti si takéto niečo nevšímali. Žili si svoj detský sen, každodenne prežívali pekný aj škaredý deň.
Chodili sme do školy. Učili sa. Nadobúdali vedomosti. Dni sa nám akosi rýchlo míňali. Deťom práve tak, ako starým ľuďom. Prišla zima. December. Aj deň svätého Mikuláša. V ktorej triede by nebol na tabuli namaľovaný velikánsky Mikulášisko a vedľa neho krasopisne napísané: „Na svätého Mikuláša - neučí sa, neskúša sa“? Koľko učiteľov, profesorov si to vzalo k srdcu a koľkí to so zvraštenými tvárami neakceptovali?... Podľa povahy konali. Jedna učiteľka vytiahla hneď notes a zablúdila svojimi prenikavými očami do tvári sklonených hlávok žiačikov, čo sedeli ustrašene v laviciach, že pre nich presvätá formulka nezabrala na dračicu. Väčšinou vyhrala u mužov. Tí síce občas naplašili tiež s notesom, ale hneď ho zaklapli, usmiali sa a hrali sme sa na svätého Mikuláša. V triede zavládla pohodička, radosť a jas. Mikuláško, dobrý strýčko, zabral...
Mali sme zemepis. Učil nás ho triedny profesor. Smutno-smiešna postavička. Vysoký, fúzkatý ako Hitler. S plechavou hlavou. Bolo to pred Mikulášom. Mali sme mať večierok so zábavným programom. Triedny nás nabádal., aby sme urobili na ňom nejaké čertoviny. A tak sme všetci nelenili, hlavy dali dokopy. Ja so sestrou, s ktorou som chodila celých osem rokov do gymnázia spoločne, lebo ja som išla do neho zo štvrtej ľudovej a ona z piatej, vymysleli sme, že triednemu dáme akože darček. Do krabice po bonbónoch dali sme surové zemiaky a každý jeden sme pomaľovali. Vlastne sestra, lebo ona mala „výtvarný“ talent. Zemiaky boli na neuverenie, ako skutočné bonbóny.
Na tretí deň po večierku sme mali hodinu s triednym. Vošiel do miestnosti ako fúria a hneď začal ziapať ako kedysi ziapala naša slovenčinárka a latinárka:
„Kto si to dovolil také svinstvo? Dal mi darček... zemiakovú bonboniéru... A moje deti to jedli... Nech sa cez prestávku v zborovni prihlási ten, kto to urobil!...“
Trieda ani nedýchala. Ani ja so sestrou. Čo to tu ten tára?... Veď on sám nás nakriatol, aby sme si urobili žartíky... V triede bolo hrobové ticho. Nik nevedel okrem nás dvoch, kto to bol. Triedny sa vybúril. Upokojil. Nie ako D., ktorá zvykla prevrieskať celú hodinu, keď sa rozzúrila. Čosi nám vysvetľoval. Nevnímala som nič.
Cez prestávku so sestrou, s maličkými dušičkami, rozhodli sme sa, že pôjdeme za ním do zborovne a sa mu priznáme. Poprosíme o prepáčenie. Keď sme zaklopali na zborovňu myslela som si, že sa od strachu pominiem.
Otvorili sa dvere a v nich stál fúzač triedny.
„Tak vy ste to boli?!...“ s prekvapením otvoril maličké oči dokorán. Tvárou ako zvyčajne mu pomykal akýsi tik-kŕč.
„Áno, pán profesor,“ zašomrali sme spoločne. Pomyslela som si, že teraz neviem, čo na nás spustí...
„Prečo ste to urobili...?“ celkom prijateľne sa nás opýtal.
Sestra ako vždy bola ticho. Snažila som sa mu vysvetliť, že sme ho nechceli uraziť, ale urobiť si vtip, aký nám odporúčal. Navidomoči zmäkol. Načúval a potom nás jemným gestom poslal nazad do triedy.
