Trčala už niekoľko mesiacov doma, aby sa starala o chorého, upútaného na lôžku. Vybehla iba sem-tam do obchodu nakúpiť potrebné, aby vôbec čo to uvarila, aby ten jej mal to, čo nevyhnutne potrebuje, kvalitné a čerstvé.
Keď vystúpila z domu, zasiahli ju prudko do tváre rachot ulice a búrlivosť prúdiaceho života na nej. Čerstvý čistý vzduch ju primäl, aby sa poriadne nadýchla a vydýchla. Privrela oči a slastne si uvedomila, že je vonku, vonku z toho smutného, ale pretepleného bytíku. Uvedomila si hneď, že to, čo pokladá za čerstvosť a príjemnosť, je obyčajný smogový bratislavský vzduch. Ale tentoraz, aj ten jej akosi voňal. Veď bola väzňom nevzdušných izieb mesiace.
Keď sa vracala s ťažkými taškami od nákupov, zabolel ju chrbát, kríže a dokonca i ruky, členky. Aj ona sa zacítila ako chorá. Ťažko chorá. Ale predsa ona môže chodiť. Mohla by ísť kam chce . A ten jej, ten sa nedokáže bez jej pomoci ani hnúť. Zosmutnela. Otvárala bránu a nemotorne sa do nej vsunula. Tašky v rukách jej zavadzali.
Keď sa výťah doplazil až po ich bytové dvere, otvorila ho, zavrela, položila taštiská na zem pred dvere a otvárala ich.
„Už si prišla?...Ty sa máš... Išla si po svojich,“ ozvalo sa nepríjemne z izby.
Ani mu neodpovedala. Akoby žiarlil, že ona môže sa pohybovať voľne, bez pomoci iného. Ale aké pohybovanie, keď je zavretá aj tak medzi štyri steny, práve tak ako on - bezvládny?
Zložila opäť nabalené tašky v kuchyni a vybaľovala nakúpené. Vkladala potraviny do chladničky. Kde je ten čistý vzduch, ktorý tak šťastne do seba nasávala hneď pri vchodovej bráne do domu? Zasa ju zahalila dusnota bytu.
„Poď sem!... Potrebujem, aby si sem prišla,“ ozval sa mľandravý, rozorvaný hlas. Hnevala sa na neho, na jeho nepríjemnú bolestínsku spevavosť jeho slov, ktorou vravel, aj keď tak nemusel. Znervózňovala ju. Mal by sa vzchopiť a byť lepšie naladený, aj keď vie, chápe, že v jeho stave nemôže vyskakovať od spokojnosti. Ale predsa. Aspoň sa snažiť pozitívnejšie myslieť, chcieť, túžiť, nádejať sa... Lebo už aj ona začína mľandravieť. Ale potom sa pozviecha a energicky vykročí ďalej. Musí. Inak sa nedá...
Vkročí do jeho izby, k jeho rozostlanej posteli: „No čo je... čo potrebuješ?“
Z jeho úst sa valí zatrpknutosť, nespočetne množstvo prosieb, želaní... a opätovné žalostné nariekanie pre to, alebo ono...
„Prosím ťa, už sa toľko neľutuj...! Snaž sa byť silný! Vezmi si niečo čítať. Pustím ti hudbu. Nie...? Nechceš nič?... Nebaví ťa nič?“ Zostáva sklamaná ako vždy, už po tisíci raz. Roztrpčene mu podá aspoň fľašu s vodou, aby sa zavodnil. Zdvíha mu hlavu, aby sa mu lepšie pilo.
Neozve sa ani jeho ďakujem. Počuje len jeho hlasné hlty. Smutne ho pohladí po šedivej hlave a odchádza tápavým krokom späť do kuchyne, kde mu pripravuje váru. Ani správy si nepustí, čo ju tak prenesmierne zaujímajú, práve v týchto chaotických časoch. Aby ho nerušila, aby mal pokoj. On ťažko chorý... Chvíľu postojí v nemom postoji, potom sa strhne, chce zabudnúť na práve neslnečné prežité momenty dňa a s vervou sa púšťa do prípravy obeda. Možno o niekoľko chvíľ slnko pohody zažiari a oteplí, zjasní všetko navôkol. Len treba dúfať...
