Keď som vstúpila v kolike do miestnosti, kde som mala stráviť týždeň, či viac, ležala v nej útla starenka a dievčatko, podobné mojej obľúbenej vnučke Katarínke. Mláďa ležalo ticho, meravo. Starena ležala tak isto. Vošla som teda, zložila sa a pristúpila k posteliam žienok, aby som sa predstavila. Podala som im ruku a vyšepla svoje meno. Dievčinka sa silene usmiala na moje gesto. Ruku unavene vystrela, jemne vložila do mojej, obrátila sa potom nabok a opäť tíško ležala. Starenka sa len s prekvapením na mňa pozrela doširoka roztvorenými očkami. Nechápala, čo chcem a ledva-ledva mi vsunula ruku do mojej. Nevyriekla ani ň. Ruku opäť spustila do perín a nemo ležala. Tak: dve ženy tiché, pokojné ma privítali-neprivítali v mojom nemilom stave.
A tak som sa zobliekla, obliekla košeľu a šup ho, tiež do vankúšov. Čo mi zostávalo? Len mlčky hľadieť do stropu a rozmýšľať nad kadečím. Do nekonečna...
Hodiny a dni sa míňali. Ležala som hneď zrána pod infúziami. Ani som sa nepohla. Haprovala mi kanyla. Reagovala na rozkaz. Keď som otočila rukou - infúzia prestala kvapkať. Tak som ju musela držať v jednej a tej istej polohe. Infúzia mi dala zabrať. Trvala neuveriteľne dlho. A nielen tá, ktorá mi práve stekala. Aj druhá kanyla, ktorú mi sestrička namontovala neobyčajne zázračne na prvý raz pichnutím do boľavej ruky, štrajkovala. Ruku som musela držať nepohnute, aby kvapalina z nádoby riadne a vôbec tiekla do mňa. Ležala som strnulo, uprene sledovala kvackanie chemikálií, či stekajú, alebo nie. Môj pohľad patril povale a infúzii. Samozrejme, medzitým kopa myšlienok v hlave znepokojovala mi dušu. Defiloval predo mnou obraz môjho odídeného manžela na večnosť, mojich drahých doma, mojich opustených muškátikov a iných izbových kvetiniek v domácnosti.
A v tom prišla do izba ona. Usmievavá, v žltobielej uniforme sanitárky. Boóóže!... Prečo som si v nemocnici v minulosti tak málo všímala práve ich role? Moja sústredenosť patrila lekárom, sestrám, a tí, čo makali práve v tých najnepríjemnejších robotách, postávali akoby bokom. Vošla a bola jej plná izba. Priniesla slnko, pohodu, teplo. Práve vo chvíli, keď pacienta už schytávala panika z dlhšieho pobytu, depky z choroby, z neradostnej budúcnosti, z chronického neduhu, čo v ňom sedel a buntošil... Otočila som niekoľkokrát hlavu smerom k tejto slncovej žene, a potom opäť som ju vytočila smerom k infúzke.
„Tak, tetuška!... Ideme sa umývať, aby sme boli čistučkí, voňavučkí," ševelila. Nie, spievala.
Starká tíško zastonkala. A potom čoraz častejšie. O sekundu zamrmlala: "Som špinavá... Všetko je podo mnou...," hanblivo, nehlasne vydýchla.
„Nič to za to... Umyjeme, očistíme... Budeme voňavučkí, čistučkí..."
Starenku začala umývať, utierať, obracať, o chvíľu zdvihla z postele a nechala sedkať. Babička čupela, upierala svoje naširoko roztvorené oči do neznámej diaľky. Neprítomná a predsa prítomná. Bože môj, tie oči!... Videla som presne také isté oči, taký pohľad u množstva ľudí pred smrťou. Môj manžel, otec, mama, priateľka, starý otec - každý z nich ich mal otvorené, akoby do iného sveta. V tých očiach bola úzkosť, obava, ale aj odovzdanosť... Čože je to za pohľad?... Aj ja ho budem mať taký...? Keď...? A od postele, kde babenka s rovnými, bielymi, riedkymi vláskami posedkávala, sa neustále ozývalo: „ Budeme čistučkí, voňavučkí..."
Koľkokrát sa to spievalo? Mnoho, premnoho... Ten tón hlasu slncovej ženy mi znie ešte dnes v ušiach. Nemôžem naň zabudnúť... „Budeme čistučkí..., voňavučkí... Však áno, tetuška?... Bude nám dobre!... Budeme čistučkí, voňavučkí... Tešíte sa? Však je to výborne? Čistučkí, voňavučkí..."
Nebola to len táto žena, čo uspokojovala svojím spevavým príhovorom celú izbu. Boli tam aj ďalší sanitári, ktorí vyzerali ako punkeri so svojimi účesmi, tetovaním, žeby človek mal z nich strach, čo sú to za indivíduá... Ale boli to fantastickí ľudkovia: ochotní, pozorní, zdvorilí... Na neuverenie!
