Aj holuby ako zjašené hrkútajú a už skoro ráno sa naháňajú po streche bytoviek a prejavujú si horúcu nehu. Drozdy ešte stále vyspevujú svoje zamilované árie, ako by bol máj. Oneskorene. Po škaredej jari doháňajú zameškané...
A leto hrčí, varí, rozmáha sa, šíri sa v celej svojej nádhere.
A ja trčím v okne a napadá ma smútok, rozčarovanie.
Pozerám na prekrásnu modrú oblohu a predstavujem si pod ňou azúrové more a na ňom perleťové vlny. Šumia, lahodne mi omývajú rozhorúčené nohy, až po kolená. A ja sa blažene vrhám do morského príboja. Plávam, osviežujem sa, teším sa.
Ale zbadám sa. Začínajú ma bolieť lakte, čo si ich odtláčam od parapetu okna. Narovnávam sa a bolestným krokom vchádzam do nedýchateľnej kuchyni a potom izby. Spúšťam ventilátor, aby sa vzduch rozvíril. Je horúčosť v bytoch, hoci vonku je ešte vlahé ráno. Sem-tam zavanie zvonku trochu príjemný van, ale hneď ubzikne.
Chvíľu stojím nepohnute. Potom si sadám do kresla. Vlastne sa do neho vrhnem. Nohy bolia, režú, lámu. Máry-nény. Ale som dopadla. Hlavou mi blikajú nepríjemné myšlienky, ktoré ma deprimujú. Aha: depka tiež žiari, páli, horí... Áno: horííí!... Depka zmizni, a buď v mojej duši jas ako bol včera, predvčerom!... Nie, ona naozaj nechce z hlavy, z duše uniknúť. Tak čo, ako to urobiť, aby bosorka otravná zdúchla?... Ťažko vstávam. Sadnem opäť, ale teraz k počítaču. Otvorím Blogy Sme a hľadám. Autorov, nadpisy...
Ťuknem na meno svojej priateľky. Žeby ma poézia vrátila ku kráse dňa, pokoju, žiare, jasu, svitu?... LETO... Veršíky o lete. Hlcem ich. LETO... LETO... Už som v nich ponorená. Duša sa mi rozochvieva, srdce rozbúcha. Je to možné? Čosi sa vo mne rozrastá, rozvíchruje. Smútok opadáva. Zázrak! Depka zdrhla... Úžasný príjemný pocit mi vliezol do vnútra tela. Vidím opäť leto v kráse dňa, v kráse červeného maku, ktorý tróni na blogu a rozochvieva, kýva sa pred mojimi očami. Nevonia, beťár, lebo vlčí mak nevonia. Naraz sa mi navodí aj Červený mak Máše Haľamovej. Leto horí, rozhorúčuje. Kde si sa podela odporná, nepríjemná depka? Verše, poézia ťa zabila?... Hádam. Tuším. Vďaka blogerke Danke Janebovej a tak trochu Máše Haľamovej. Ich červené maky a mocný pocit leta ma vyslobodili zo smútku, clivoty.
A ja brknem na Nový list a s rozkošou, akoby ohňom a horúčavou leta, rýchlo ťukám na písmenká a čarujem práve toto – tieto riadky o nepodarenej depke, ktorej už niet.
