Minule som pozorovala svojho prešedivelého syna s hŕbou detísk z jeho spokojnej, energiou klokotajúcej rodiny a uvedomila som si, že vlastne môj syn už dosiahol svoju kulmináciu žitia. Onedlho začne jeho krivka činnosti klesať, neuveriteľne nebadane, ale isto. Zostalo mi trpko... Ale tiež som začala uvažovať o tom, čo za života vykonal, docielil, a či je spokojný. Cítila som, viem, že je spokojný. To je fajn. Nemôže byť nič lepšie, nádhernejšie.
Keď som nedávno kráčala s ním do kostola na nedeľnú omšu, boľavo, ledva môcť čo len stúpiť na nohu, držal ma pod pazuchou ako kliešť, len aby mi uľahčil trápenie z bolesti. Jednou rukou som sa ho pridŕžala, druhou sa opierala o paličku, ktorú som si po prvý raz zobrala na výpomoc. Až v tieto chvíle som sa zacítila ako storočná, ozaj stará babka. Cítila som však v duši čosi jaré, povznášajúce, a tak ma myšlienka na „ubožiacku" starenu prešla. Pritúlila som sa k jeho ramenu. Môj syn. Pevný, silný, láskavý, pozorný. Sivý ako holub...
Pred kostolom stála partia mladých. Krásnych, milých, vysmiatych stvorení. Medzi nimi moji vnuci a vnučky. Hneď niektorí dobehli ku mne a zvítali sa so mnou, akoby ma nevideli sto rokov.„Ako sa máš?... Bolí ťa ešte noha?... Máš konečne paličku?... Veď sme ti dávno vraveli, že ju máš nosiť... Že ti pomôže..." Rady, poznámky, otázky sa sypali z každej strany. Každému z nich som dala hubičku na líce a tápavým krokom som vchádzala do Domu Pána.
Na druhý deň ma čakalo doma prekvapenie. Ozval sa telefón: „Babi, som na cintoríne. Nemôžem nájsť dedkov hrob, prosím navoď ma, aby som tam trafila... A môžem potom prísť ťa navštíviť?..." ozval sa zvonivý hlások mojej vnučky-tanečníčky nie z Lúčnice, ale z Gymniku.
„No samozrejme, len príď!... Budem sa tešiť...!"
Ani nie o hodinu, docupitala krokom baletky, moja malá-veľká, s kyticou tulipánov v ruke: „Priniesla som ti trošku jari, keď nechodíš von kvôli kolenu..." Švitorila ako lastovička pod strechou, keď dolietava k svojim mladým do hniezda.
„Vďaka! Aké sú krásne!...Jemné, žltunké... Konečne mám jar aj doma..." Začal rozhovor. O jej trápeniách mladosti, ale i úsmevnosti, ktoré prežíva a prežívala.
V neskoré poobedie, keď som si naplánovala, že si niečo prečítam, prišla ďalšia návšteva.Vnučka Hana. „Babi, prišla som ti premietnuť moje obrázky z Turecka... A doniesla som ti magnetku..." usmievala sa a mazala mi magnetku pripnúť na ľadničku.
Od dojatia som chvíľu ani nemukla. Potom sme spolu, sústredene pozerali minútky z Istanbulu. Z jej zážitkov, z jej výletu. Niektoré zábery z tureckej krajiny jej vyšli. Boli skutočne vydarené. Pochválila som jej ich a vyjadrila sa, že veru by mohla aj na internet niečo vyhodiť. Nech ich vidia aj iní, nielen stará mama. Šťastne sa usmiala za uznanie. O niekoľko dní mi s radosťou mailovala, že nech sa na ne mrknem, že ich má už tam, kam som jej radila.
Aby tých príjemných zážitkov v ten deň nebolo dosť, predvečerom zazvonilo opäť. Dorazila vnučka Zuzanka s polročným pravnúčikom: „Babi, nehneváš sa, že sme ťa prepadli... Môžeme ťa rušiť...?"
„Ahoj!" vtlačila som jej bozk na líce a vyšepla: „Prosím ťa, aké vyrušovanie?" Potom som sa nahla k drobcovi, ktorý pokukoval z kočíka na mňa ako vždy. Dokonca, keď ma zbadal, čosi aj zamrmlal. Okúzlená jeho nádherou som zostala úplne namäkko. „Teším sa, že ste tu...!"zduplikovala som, aby som zdôraznila nadšenie z ich príchodu.
„Chceli sme sa pochváliť prvým zúbkom... A že sa prevaľujeme zboka na bok... Predvedieme ti to..." štebotala šťastná mamina a šťastná babina, prababina očila na svoje poklady.
Večer som nemohla zaspať. Tak som si v neskorú hodinu sadla k počítaču.
Klikla som na poštu, či som nedostala nejaký odkaz, pozdrav. Čoby nie! Vnuk z Brna, onkológ mi poslal mail.
„Babinka, posielam ti na potešenie scénky z môjho divadla....!"
Keď som si otvorila sto obrázkov z jeho divadelného predstavenia, ochotníka-herca a zároveň i textára hry, padali mi na klávesnicu slzy. Na obrázku sa v stredovekom ancúgu, s cylindrom na hlave, v dobovej gaderóbe predvádzal predo mnou Pierre Bezuchov z Vojny a mier. Len môj Jakub bol omnoho, omnoho štíhlejší okuliarnik, ako bol Bezuchov v spomínanom filme i knihe.
