Milo prekvapená som sa musela najprv zorientovať, čo to na mňa moja dospelá vnučka zasa vymyslela. Potrebuje odo mňa radu? Od starej mamy?... Ale nuž čo, vie, že ešte stále mi to myslí, a že politika a o to, čo sa deje, mi nejde ešte stále z hlavy. „Nuž ja už som rozhodnutá," tíško som konečne odpovedala."Ahoj!... Si zlatá, že si si na mňa spomenula..."
„Vieš, mám dilemu...," zneli váhavé slová uvažovania.
Pomaly som jej vysvetľovala, prečo vyberám politika, ktorého uznávam za vhodného byť hlavou štátu. Predkladala som jej osoby, ktoré by som pokojne volila. Ale že vždy mi na každom, predsa niečo prekážalo. Vlastnosť, ktorá sa na nich zle-nedobre zrkadlila. Alebo kaz krásy pre moje idey, ktorým žijem a oni mi ich svojimi vyjadreniami naštrbovali. Niektorí viac, niektorí menej. Vravela som jej, že nikdy nenájdeme človeka, ktorý by nemal nejaký šrám letory. Vždy musíme prizerať na to, aké ovocie života je za ním, aké zanecháva. Že si treba všímať jeho podstatné klady, ktoré v sebe nosí... Počúvala. Neprerušovala ma. A ja som bola vďačná, že sa mi dostávalo toľko dôvery a pozornosti.
Pomyslela som si, koľko odsudzovania som čítala na internete na adresu starcov, ktorí kráčali odhodlane, opierajúc sa o barle k urnám, aby vsunuli do nich svoj hlas, o ktorom zo skúseností života vedeli, že je veru celkom dôležitý, a že môže mnohokrát rozhodnúť, že na stolec hodný noblesného politika nastúpi človek, ktorý si ten post, hold, nezaslúži. Rozhovor sme pomaly-pomaličky končili.
„Nakoniec, volíš podľa svedomia, rozumu i citu. Musíš sa sama rozhodnúť, komu dáš dar tvojho rozhodnutia, akým myšlienkam, ktoré dotyčný kandidát na prezidenta predstavuje."
„Však, áno, babi, ale chcela som počuť tvoju mienku. Viem, že máš skúsenosti, a že dovidíš možno viac na jednotlivých kandidátov ako ja. Nakoniec sme sa zosúladili. Máme toho istého na mysli, ktorému dáme hlas... Som rada, že si mi poradila, porozprávala sa."
Po zavŕšení rozhovoru, dlho som uvažovala nad slovami, ktoré som adresovala vnučke. Či som ju, nebodaj, nenaviedla na cestu k nehodnému budúcemu prezidentovi. Svedomie sa ohlasovalo a nedalo pokoja.
Večer bola debata v televízii. S kandidátmi na prezidenta. Zazvonil mobil opäť.
„Ahoj!...Babi, počúvala si?..."
„Áno!... A kto ti vyšiel z debaty...?"
„Procházka!... Bol neútočný, slušný, nedal sa, dobre argumentoval, bol priebojný, zdravo ctižiadostivý... A dúfam, že uznáva naše hodnoty a bude pre ne aj niečo robiť!" vystreľovalo z úst rozrušenej Katky.
„No tak aj mne pripadal... Budeme ho voliť?... Ešte stále máme niekoľko hodín času na zváženie..." upozorňovala som.
Nastal deň volieb. Koniec volieb. Účtovanie. Vyhodnocovanie. Do skorého rána sme čakali na výsledky, kto a ako?... Zamátožil nadránom opätovne telefón.
„Dobre to dopadlo...!" ozval sa radostný hlasok mojej Katarínky.
„Áno... Ale mohlo aj lepšie... Keby občania trochu zdvihli zadok zo stoličiek, mohlo byť tu väčšie vzrúšo a niečo nové: Kiska verzus Procházka... Nová krv ... Nový obrat v politike Slovenska... No a teraz nás čaká o pár dní rozuzlenie..." Ticho som mudrovala.
Nekonečný bol náš rozhovor. Vzrušenie z volieb neopadalo. Trvá... A bude tak po všetky dni, pokým sa rozhodne - kto a čo - zvíťazí.
