Stretáva sa s pokazenými aparátmi pri vyšetreniach po ambulanciách, pri ktorých vyšetrujúci spomínajú Alahov od výmyslu sveta a vyšetrovaní pokorne čakajú na spásu konca zákroku. Pacient počúva nad svojou hlavou Jóbove zvesti a lamentácie nad nedostatkom peňazí v zdravotníctve a odchádza z nemocnice, polikliniky, ošetrovne, nabalený spomínanými beznádejnými výkrikmi o ratu, aby sa štátom do liečenia obyvateľstva investovalo, sypalo viac.
Keď však dlhšie ležíte v tomto vydezinfikovanom, začarovanom prostredí, ktoré sa vraj nedá odčarovať k lepšiemu, na všakovaké myšlienky prichádzate. Objavujete mlčky, ľudsky a odborne skvele pracujúcich zdravotníkov, lekárov, sestry, sanitárov, ktorí aj v zlých podmienkach dávajú a vydávajú zo seba všetko. Česť im a vrúcna vďaka. S touto myšlienkou treba sa obzerať za milosrdnými samaritánmi, ktorí sa rozdávajú všetkým, ktorí sa dusia, hlivia, trápia na nemocničných posteliach.
A tak, ležiac na klinike, znova a znova si človek uvedomí, že nielen liatie financií je dôležité do kolosa na zdravie. Viac ako prísun tých - je dôležitá - etika. Tá vymiera. Všade. Na každom kroku. Je predsa rozdiel, keď vám sestra pichá injekciu a netára o tom, aký má malý plat. Je rozdiel, keď vám s úsmevom niekto podáva lieky a nenadáva, že ich nemajú, aké by mali mať. Keď si pýtate obyčajnú masť na modriny a hrče z vpichov po injekciách, kanylách, konštatuje sa, že takej masti niet na oddelení. Tie správne sestry vám ju aj tak vytiahnu, vydolujú aj z kúta cudzieho, susedného oddelenia, aby ste vy-pacient dostali to, čo máte. Dvaja robia to isté a predsa nerobia to isté.
Arogantnosť, nemilosť v jednaní sestier pacient rýchlo vycíti. Vrhá ho do depresie a túžby vypadnúť z beloby čím skôr, aby „neotravoval“ dotyčné. Potom vzápätí, stretne sa s nesmiernou ľudskosťou, jemnosťou, pozornosťou od inej staršej či mladšej sestry. Prečo sú takéto rozdiely v jednaní?... Kto učí zdravotný personál etike, k vzťahu k pacientovi? Ak sa nepáči toto zamestnanie premnohým v zdravotníckych uniformách, nech z neho odídu. Nech sú v ňom takí, čo k biednym nešťastníkom na druhej strane barikády majú prístup, aký majú mať.
Každý sa na lôžku pre pacienta nájde. Možno skôr, možno neskôr. Chovať sa k chorým, hlavne k nemohúcim starcom arogantne, neprimerane, môže len človek bez srdca, otupený, cynický, zľahostajnený. Takých je v našom slovenskom zdravotníctve stále ešte dosť. Bohužiaľ.
