„No to si ma..., to ste ma prekvapili v túto hodinu..." vydýchla som.
Vnuk sa začervenal a ticho vyriekol: „Babi, ak sme prišli nevhod, tak pôjdeme... Chceli sme ťa len pozdraviť... Išli sme okolo...," díval sa mi pozorne do očú, ako zareagujem, a čo poviem.
„Prosím ťa, som rada, že si...., že ste prišli... Ja som babka tohto tu... Ale to viete..." podávala som ruku dievčine, ktorá úctivo stála v tieni môjho čiernovlasého krásavca. „Môžem ti tykať...?" vyhŕkla som, lebo sa mi zdalo neadekvátne mláďatku vykať.
Dievčina sa usmiala a podotkla: „Jasné!"
Jasné bolo aj to, že trčala v rozpakoch, a preto bola radšej ticho, ako by rozprávala. Bolo mi jasné aj to, že môj natierač radiátorov, ktoré mi natieral presne pred niekoľkými dňami, a ktoré ešte stále vypúšťali arómu farby po celom byte, prišiel mi predstaviť svoju lásku. Usmiala som sa teraz aj ja. A potom opäť a opäť. Pozvala som ich do izby, usadila ich a vyšla do kuchyne pre zmrzlinu, ktorú som v horúcich dňoch horúceho leta mala vždy pripravenú k schladeniu a k pohosteniu mojich návštevníkov.
Vnuk sa srdečne rozosmial, keď som doniesla na tanieriku zmrzlinu a povedal: „Vedel som, čo nás čaká..." a s chuťou sa pustil do rozbaľovania mrazenej maškrty.
„No veď... pre koho ju, myslíš, chystám a skladujem v takom veľkom množstve?... Pre vás..."
Dievčatko tiež začalo konzumovať zmrzlinku, už vyslobodenú zo staniolu. A ja som sa zatiaľ snažila, aby reč nestála, pokým polahodu jedli, vymýšľať tému o kadečom. Tak som sa rozhovorila, že som ledva, ledva zahatala môj rečový vodopád.
Po malej chvíľke, keď mladá dvojica dojedla a ja dohovorila, zdvihla sa, poďakovala. Dve slniečka vyplávali z môjho tichého bytu.
Ani nie o týždeň ozval sa telefón a zasa - vnučka chcela mi prísť predstaviť svojho milého. Teraz som sa už neusmievala.To som sa už doslova uškŕňala. Však nie je máj - lásky čas. Je ale horúce, rozhorúčené leto... Aj rozhorúčená, rozdivená láska asi búri, drví mladé srdiečka. Samozrejme, že som povedala: „Príďte, nech sa páči, budem rada... Veľmi rada...!"
A tak prišla na predstavovanie moja čierna krásavica, s postavičkou ako lusk, okaňa s pohľadom, ktorý spaľuje každého, kto jej do obrovských čiernych cigánskych okáľov len nakukne. S chlapcom, vysokým ako jedľa a s pohľadom neba. Čistučkým, blankytným. Tá modrota očú podmaňovala. Nádherní mladí ľudia... Krása!... Nebo na zemi!... Neskúsenosť, jemnosť mladosti ostrieľaného dospeláka odzbrojovala. Musel nutne cítiť voči týmto mladým úžasný obdiv a nehu. Reval rozdiel medzi ich príťažlivou, voňavou čistotou očú, bytostí, s nepríjemnými prázdnymi, vyprahnutými pohľadmi množstva mladých unudených tínedžerov.
Osamela som. Ešte stále som mala úsmev na perách. Prečo?... Koľkí vnuci to boli, čo mi prihotovili takéto prekvapenie? Každý jeden mi svoje lásky prišiel predstaviť, čo ja na ne.
To dievčatko, chlapče môj, je krásne a voňavé ako ľalia, čo kedysi rástla v Čachticiach, v záhrade mojej starkej...
To chlapčiatko, dievča moje, je nádherný ako anjel v hociktorom navštívenom kostole!
