Tým nenechávame nad nami dumať iných, že prečo nekonáme tak, ako „predpisy“ pri omši odporúčajú. A tak, hlavne na začiatku bohoslužby, vidím kto, ako, kedy, s kým vstupuje do domu Pánovho. Normálne by sa nepatrilo sledovať tých,čo nastupujú dobrovoľne na akt úcty Bohu v dni sviatočnom. Plnia si desatoro, a hádam aj trochu chuť svojho srdca, či si utužujú pevnosť viery vo Všemohúceho.
Neverili by ste, čo sa dá tu na posvätnom mieste vidieť, pobadať, všimnúť si, usmiať sa nad dianím, posmutnieť pre kadečo, rozradostniť sa pre krásu, útechu, nadobudnúť v ňom pokoj duše.
Ale nie o tom chcem. Minulú nedeľu, keď som sedela vzadu, a nemala nejakú obrovskú chuť pomodliť sa, hneď z čista jasna k Márii, hoci letí a veľmi rýchlo ružencový mesiac október, nastal vo vchode kostolíka nejaký šramot, hluk. V tú októbrovú, ale slnečnú nedeľu sa v našom kostole objavil značný počet drobcov. A čo ich anjeli strážni možno nechceli, boli to čísla, ktoré stáli veru zato.
Tesne pred začiatkom svätej omše priniesla sa na vysokých podpätkoch krásna dáma v minisukni, s bezchybnými nôžkami, s nádhernými dlhými vlasmi, s klobúkom pevne usadenom na nich. Prosto „bejby-šik“... Povedľa nej sa práve takým istým plavným krokom doprezentovalo pred oltár drobča s klobúčikom na hlávke, perfektne bohato-nadštandardne oblečené, s módnou taštičkou v ruke, tej istej farby, ktorou sa chválila aj kabelka jej maminy. Mamka sa usadila. Malá zostala stáť, občas sa točila ako motovidlo, občas dupkala a tancovala nejaký apačský tanček. Bola v ustavičnom pohybe, ale nanajvýš ladnom.
Onedlho po nich prišiel statný mladý muž. Pokľakol pri sväteničke, hneď pri vstupe do chrámu, úctivo sa prežehnal a majestátnym krokom kráčal dopredu k oltáru. Za ním sa tmolil dôstojne, vystretý ako prút, malý chalanček. Opakoval presne presné pohyby svojo otca. Pokľakol, prežehnal sa, a vznešene si vykračoval. Otec si sadol do lavice, chlapča pokorne a spokojne stálo pri ňom. Bez mihnutia. Obdivovala som jeho, aj otcov stoický pokoj, vyrovnanosť.
Po nich prišlo dievčatko-obežnica. Mama zastala v strede kostola s kočíkom, s menším drobcom v ňom. Mala plno práce okolo nemluvňaťa, čo sem-tam píplo, zaplakalo, či sa pomrvilo. Sem fľaška s bohviečím, tam vreckovka, s ktorou sa utierali grcky z pier a briadky malého dojčaťa. Ruky sa mamine mihali. Jej väčšie stvoreniatko si robilo okružné behy okolo celého kostolíka. Občas zastalo, vyvaľovalo očká na veriaceho, ktorý ho nejakým spôsobom upútal, usmialo sa, alebo zamračilo, a poď ho - ďalej sa pustilo do maratónskeho behu.
Turistka v ružovom oblečení predo mnou robila zasa výstupy na spovednicu, kde spovedal pán farár nervóznych hriešnikov, a hneď zasa s potešením vykonávala veľký zostup zo schodíka na podlahu. Zapáčilo sa jej to neustále vychádzanie a zostupovanie, šramotenie, dupkanie, až sa starý kňaz vychýlil z drevenej búdky a pozeral, kto to robí pri jeho stabilnej chatke tatranský výstup. Keď zbadal nedochôdča – usmial sa, a žartovne mu pohrozil prstom. Cvrček sa prekvapene pozeral, čo to za šedivého uja na neho kýva a hupkom sa vrátil k mamke, vzdialenej od neho pár metrov. Už sa k horskému výstupu nevrátil.
Chlapček, ktorý sedel na kľakadle pred obrazom Matky Božej, voňal a obchytkával kvety vložené do sklenenej nádoby. Kvietky sa rozihrali, trepali, a ja som čakala, kedy malý mrnďús vyleje celý obsah napakovanej vázy. Našťastie nič takého sa nestalo, lebo tatko riadne namosúrený zo šintrovania šintríka razantne zakročil.
Keď nastal čas Prijímania Krista, nádherne bolo, ako z lavíc a zo všetkých priestorov kostola šinul sa šík malých veriacich, ktorí niektorí behom, poskokmi, drobnými krôčikmi mašírovali ku kňazovi, aby im na ich čistulinké čielka vložil krížik požehnania. A už ste videli ich zdvihnuté blond, čierne, hrdzavé hlávky, s klobúčikmi, čiapočkami, prostovlasé, ako ich zdvíhajú a čakajú tichunko, nedočkavo mrviac sa, na boží znak, čo im udeľoval dobrácky ujo v sutane, s úsmevom od ucha k uchu.
Najväčší zážitok som mala, keď mi moje dve malé nové vnučky, pritúlené k svojej mamine, zakývali dozadu, z druhej lavice vpredu. Tak opatrnícky, opatrne. Poza chrbát rodičov, aby im oni, ak by to zbadali, nevyčítali, že vyrušujú okolo sediacich. Ich očká, ostré a ďalekozraké ako ozajstný ďalekohľad, mňa i dedka hneď zbadali. Boli vo vytržení, že sme tam. V tie minúty som ďakovala Bohu, v ktorého verím, že je v tom chráme prítomný medzi nami, ďakovala za to, že dve malé opustené kuriatka našli kvočku, ktorá ich skrýva pod svoje ochranné krídla, ako dobrý Ježiš kedysi deti, ktoré miloval, keď chodil ešte po zemi.
Dúfam, že mi Boh odpustí, že si všímam, tieto malé osôbky, ktoré Ho chodia navštevovať a má tak veľmi rád. Chápem Ho, že s takou obľubou sedával v ich kruhu, usmieval sa na ne, a hovoril ich rodičom: “Ak nebudete ako oni, nedostanete sa do Kráľovstva Božieho...“ Chápem Nazaretského: tie čisté priezračné očká, tie nezabudnuteľné jasné, rozžiarené tváričky... dušičky na zjedenie...
Drobčekovia v Božích chrámoch sú paráda! Sú a vždy budú – memento pre dospelákov so začmudenými, nepokojnými vnútrami.
/Ospravedlňujem sa, že som sa tu „vytasila“ s podobným článkom, ako má moja spolu-blogérka. Ale mala som ho napísaný už od slnečného začiatku októbra. Až teraz som ho sem vtisla. Možno niekomu – niečo napovie... Dala som totiž prednosť „Bernardovi“.
