Cítila som v rodine napätie. Brat sa stýkal s cirkevnými kruhmi, robil Katolícku akciu. Vedela som to. Strašne som brata za to mala rada. Vážila som si ho, obdivovala. Bol pre mňa vzorom, ideálom. Raz som za ním prišla a opýtala som sa ho:
„Rasťo, ako by som ti mohla pomôcť v Katolíckej akcii?“...
Zasmial sa, pohladil ma, a povedal:
„Magduš, študuj, snaž sa byť dobrá, vzdelávaj sa – a neskôr sa budeme rozprávať, aj o iných veciach ako dnes, dobre?!“... A ako bol zvyknutý, jemne a milo ma vyšachoval zo svojej izby, kde kraľoval v svojej tajomnosti a pre mňa veľkosti. Bol v tom neuveriteľnom čase pre mňa všetkým. Vari viac ako moji rodičia, či milovaný chalan, s ktorým som chodila...
Po niekoľkých týždňoch po tejto príhode a rozhovoru s bratom, mamina vyzerala vystrašená, rozrušená. Prišla som zo školy domov. Brata nikde. Mama mu odložila na ľadničku najkrajšie čerešne-druzgavice, veľké, sladučké, chrumkavé, čo nám poslala akurát babka, ktorá bývala na dedine. Rozkázala:
„Až sa vráti Rasťo, je to pre neho, nezjedzte mu ich!“...
Nikto sa čerešien ani nedotkol. Avšak ani Rasťo... Ako sme sa, až po niekoľkých mesiacoch dozvedeli, traja eštebáci ho vzali zo školy do čierneho auta. Zmizol nevedno kam. Hlodala v nás nádej, že sa vo dverách objaví. Márne dúfanie. Rasťo podliehal osudu desiatok statočných, charakterných, nevinných mladých ľudí, ktorí chceli dobro, mravnosť, Pravdu a Spravodlivosť pre všetkých v národe. Mladých i starých. A ja som to chápala. Preto moja bolesť za prepadnutým bratom bola preveľká.
Po eštebáckej prehliadke, po niekoľkých dlhých mesiacoch, po roku – bol súd s bratom. Tie chvíle nezabudnem. To, čo som prežívala sa ma nesmierne dotýkalo. Rozrývalo moje vnútro. Bolesť, beznádej z budúcnosti sa vo mne hromadili. Ale utrpením som rástla, dozrievala. Učila som sa znášať bolesť svoju i iných. Začala som chápať viac všetkých ľudí, ktorým sa ubližovalo, ktorí trpeli... Pochopila som, že bolesťou človek vyrastá. Do neba... nie do zeme...
Na súd s Rasťom sme išli rodičia a väčší súrodenci. Chceli sme ho vidieť. Nik nevedel v tom čase, či sa ešte v budúcnosti s väzňami stretne. Vidieť bledého, vychudnutého, ale usmievavého brata so smutnými očami, ktoré nekorešpondovali s jeho hranými úsmevmi, bolo pre mňa prikruté. Môj dobrý brat je vo väzení ako zločinec...
Súd. Štekanie prokurátora. Slabé, bezduché obhajovanie mandanta ustráchaným obhajcom, dobre zaplateným, bola tragikomédia, groteska, a chvíľami neuveriteľná dráma pre šestnástku ako som bola ja. Drásalo mi to všetko dušu. Aj konečné vyhlásenie niekoľkoročného rozsudku nad obžalovaným, akože „vatikánskym špiónom“. Čo tá neutíchajúca „špiónománia“ stála životov, biedy a nešťastia...
Po ukončení procesu nastala možnosť stretnutia sa so synom, s bratom. Koľko sme sa nastrachovali, aby sme ju mali, dostali... Návšteva brata. Za zamrežovaným okienkom. Slabo sa usmieval. Priesvitný na neuverenie. Neskutočný-skutočný môj brat-Rasťo. Rozplakala som sa. Usedavo. Štekavo. Tíšili ma, upokojovali.
„Všetko bude dobré, Magduš...!“ Povzbudzoval ma Rasťo. Nazeral mi cez drôtenú mriežku do vyplakaných očú.
Neverila som mu. Tentoraz som mu neverila. Všetko okolo bolo v hmle. Zdalo sa mi toto dianie akoby niekde v sne, alebo v neznámej krajine, či ako rozohraná dráma na javisku: moji rozslzení, rozboľavení rodičia, kopa vyplašených súrodencov, moje nesmelé pokukovanie po nešťastnom bratovi, a potom množstvo sĺz, ktoré zadúšali.
„Koniec návštev!...“ hrmel hlas nad nami a my sme všetci odchádzali od môjho najmilšieho brata - tichí, zúbožení, rozvzlykaní. Kedy sa uvidíme?... A uvidíme sa ešte?... Valiaca sa, odpudzujúca doba nasvedčovala tomu, že toto vystrájanie síl temna bude ešte neskutočne dlho trvať.
V jedno poobedie som prišla celkom veselá zo školy. Ako zvyčajne ma vyprevádzal rákoš spolužiakov. Vtedy sa nechodilo električkami, ale pešo. Bolo to tak lacnejšie. Medzi rovesníkmi som zabúdala na nepríjemnosti, ktoré neustále obchádzali našu rodinu.
V hosťovskej izbe sedeli dve korpulentné, staršie ženy. Papiere pred nimi, perá v rukách. Písali a písali... Zapisovali všetko: nábytok, lustre, obrazy, koberce, knihy. Po hodinách dlhého vzájomného dohadovania sa a čavargovania s zneistenými rodičmi, odišli. Pri večeri sme sa, my ostatní, od zúfalých rodičov dozvedeli, že nás celú rodinu idú vyviezť niekde k českým hraniciam... Obava, čo ma začala obchádzať sa nedá ničím doložiť, hádam len triaškou, ktorá mnou zalomcovala. Prišla mi na um spústa myšlienok: moja nedokončená škola, môj chalan, zavretý brat, málo financií v rodine, školy menších súrodencov... No, hrôza... Vidieť zdeptaných rodičov bolo pre mňa strašné. Nezúfať, a veriť v lepšie časy, bolo neuveriteľne ťažké. Všetko som cítila v sebe dodrúzgané...
