Po absolvovaní ranných nevyhnutných krôčikov, otvorila som všetky okná na byte, aby som dýchala vzduch, presýtený ozónom, čo sa zhromaždil vonku akosi pri zemi a vznášal sa z nej urýchlene potmehúdsky až do izieb domov. Voňal... Cítila som ho v nozdrách a vstrebávala som ho, ako unavený, práve vypriahnutý, vyslobodený koníček zo záprahu. Mám rada túto nekaždodennú vôňu, ktorá sa vyskytne na jeseň, keď ránom prebieha mestečkami, mestami, dedinkami, krajom opar, čo sa hrá na lietanie. Raz je dole a potom šups-šupom vzlietne zasa nahor k slnku a naraz sa stratí...
Ako som si tak krivkala po byte, a potom unaveno zasadla do kresla k novinám dňa, napadla ma myšlienka, ako by bolo fajn, keby sa niekto z mojich ozval a pozval by ma niekde na vyvetranie sa do toho nebesky rozsvetleného sobotňajšieho dňa. Pohľad na azúrové nebo úplne ochromoval akúkoľvek moju činnosť v byte, a tak som radšej von už ani nemrkla. Poddala som sa svojmu staro-mamkovskému životu: tak trošku čuš doma a rob si svoje čo máš...! Presviedčala som samu seba o dobrote byť v pokoji doma a zaháňala túžbu unaviť si nohy a započať si v nich opäť ukrutánsku bolesť opotrebovaných kolien, bedier, chrbtice.
Keď som už rezignovane sedela a pustila sa do rozčítanej knihy, ozval sa telefón. „Mami, máš nejaký program na poobedie?“ozval sa v ňom synov príjemný hlas.
„Ani nie, nemám,“ zašomrala som, bez nádeje, že by sa niečo v mojom programe dňa zmenilo.
„Tak ťa pozývam na výlet. Pôjdeš? Môžeš si vybrať... Dolné Rakúsko, hrádza alebo pezinská Baba,“ trúsilo sa zo slúchadla.
Usmiala som sa. Márnosť, veď som to v podvedomí aj tak tušila, túžila túto ponuku počuť, hoci som to oboje zatláčala do podvedomia, niekde do kútiku duše. „No fajn...Tak pôjdem! A Monika?... Nebude ťa potrebovať...?“ nechcela som manžela odtŕhať od ženy.
“Nie, mami, má dnes nejakú robotu,“ posmelil ma synátor.
„Škoda, že nepôjde s nami,“ úprimne som zvolala, lebo s dobrou nevestou rada cestujem a pri jazdení autom, aj rada debatujem..
„To ti je ľúto, že nepôjde, čo?!... Nemôže...!“
„No čo sa dá robiť... Tak fajn! A o koľkej pôjdeme?... Hodina výjazdu sa určila. Zložila som slúchadlo.
Poobede v žiari rozjašeného slnka prišiel môj šofér. Naložil ma do autiaka a vybrali sme sa povoziť sa. Cesta viedla na Babu, kde som pred rokom bola ešte so svojím nebohým mužom. Chcelo sa mi ísť po jeho stopách. Mal rád začínajúcu farebnosť jesene. Žiadalo sa aj mne popozerať maľbu čarovnej maliarky. Tak sme sa teda viezli hore Babou. Nemali sme tam ísť. Blázniví motorkári išli nedovolenou rýchlosťou a šialene sa predháňali cez plnú čiaru cesty. A dopraváka ani jedného, hoci Baba bola plná automobilistov, motorkárov. To by bolo pokút za prekročenie rýchlosti, bezohľadnej jazdy, nedodržania poriadku cestnej premávky. Pomaly sme aj ľutovali, že sme si tam namierili. Ale zasa krása hory, ktorá sa vyfarbila do hnedasto-oranžova, na ktorej slnko vytváralo zlato a nádheru, stála za aj takéto nepríjemnosti pri vození sa autom.
Po ceste domov zakotvili sme pred supermarketom. Syn išiel kúpiť chlieb pre svoju famíliu. Čakala som v aute s otvorenými dverami i oknami a pozorovala priestranné parkovisko. Nudila som sa? Kdežeby! Neďaleko nášho mlčanlivého vozidla na parkovisku hral sa s loptou mladý ocino so svojou dvanásťročnou dcérkou. Čakali asi na mamku. Opodiaľ muž v strednom veku opatroval trojicu šarvancov. Hlava rodiny najmladšieho žgrnca posadila hore na auto. Malý hompáľal nožičkami, šťastný, že trčí vo výške. O malú chvíľu ho otec sňal z vozidla, chytil za ruku a ešte s dvomi lapajmi išli v ústrety svojmu krku rodiny. Z auta, čo práve pribrzdilo povedľa nášho, vymotkali sa starší manželia. Išli krivkajúc spoločne ku vchodu obchodu. Sú lazári ako ja, mihlo mi mysľou...
Na chvíľu parkovisko onemelo. Ale vlastne ani nie. Vedľa mňa košatý agát sa skvel v žiari slnka. Kolor jeho chvejúcich sa vánkom listov bol fascinujúci a modré nebo nad ním bolo úžasné. V tej chvíli som sa cítila nádherne. Pozerám, pozerám, a opodiaľ sa trúsi, letí, veje zlatistá priezračná pavučina:babie leto!... „Bože, aký fantastický deň!...“ vyhŕkla som nahlas.
