Keď sa ráno prebudila presne o siedmej, zaplavil ju úžasný nepokoj. Zavolala svojej dcére, že sa cíti veľmi zle, a že bude musieť vyhľadať lekára.
„Dobre, mami, o chvíľu prídem,“ ozvala sa ticho dcéra.
Položila netrpezlivo mobil na stolík pred seba. Opäť si ľahla a rozkašľala sa riadnym plechovým, štekavým kašľom, ktorý jej trhal pľúca. Nejako nedočkavo čakala dcéru.
O niekoľko minút zaznelo zvonenie na dverách. Vstala, ukrytá v nočnej košeli a otvorila. Pred dverami stál syn s nevestou, aj dcéra.
„Čo je, čo ste prišli ako delegácia? Však to so mnou nie je až tak zlé,“ nedomyslela. Predpokladala, že prišli po ňu, aby ju zaviedli na vyšetrenie.
Všetci traja vošli do jej izby, kde boli periny rozhodené, ako ich nechala, keď bleskove vstávala. Sadli si do kresiel.
„Mami, otec zomrel. O siedmej!... Obleč sa, ideme za ním, ak chceš, a ak ti to zdravie dovolí.“
Zostala v šoku. Veď primárka ešte včera vravela, že sa stal zázrak, a že sa mu polepšilo. Spokojne sedela v ten deň uvoľnene za počítačom a robila si nádeje, že možno bude s ním lepšie, ak nie dobre. Zostala úplne vykoľajená.
„Samozrejme, že idem. Chcem ho ešte vidieť!“ vyšlo z nej akosi duto a šeptom.
Čakali, pokým sa oblečie.
Trvalo jej to neuveriteľne dlho. Šuchtala sa roztrasená do nemožnosti. Zababušila sa, lebo vonku trieskal mráz a ju bolelo všetko: krk, pľúca, hrudník. Mala chrípku ako hrom. Doviezli ju až k vchodu nemocnice. Pomalým tápavým krokom išla hore schodmi za tým, ktorý už nebol, a ešte bol. Ktorý práve zastal vo finále.
Vošla do preteplenej izby, kde boli niekoľkí pacienti. A on... Za bielou španielskou stenou, zamotaný v bielej plachte na posteli. Ležal tam, dlhý, úzky balíček. Tak toto z nás zostane... Prišli sme na svet nahí a opäť tak odchádzame. Kedysi do rúk mamy a teraz – do akých rúk?... Koho?... Čích?...
Odokryla mu hlavu, tvár. Sklonila sa k jeho ešte teplej tvári. Bozkala ho a urobila mu krížik na čelo. Stála vedľa neho nemá, tupá, prázdna, náhle vykradnutá. Tá voskovo žltá tvár je jeho? Je to ten, čo hýril humorom, energiou, ktorá trieskala v celom byte, aj pri nej, keď sa rozprávali, bavili, milovali, hnevali, hádali, smiali? To telo bolo bez ducha. Bez čohosi, čo ho robilo tým jej. Toto bol akoby niekto iný. Tichý, pokojný, vyrovnaný, odovzdaný. Už jej neodpovedal, nežartoval, nefrflal, nevadil sa, neusmial. Tu leží - po finále svojho života.
