Nenápadne naň zazerala. Skúmavo. Potom jej strhanou tvárou prebleskol úsmev:
„Janík, pôjdeš mi kúpiť jablká, zabudla som kúpiť ráno...“
„Hm... Áno, mami...“ chlapča vstalo. Oprášilo si kolienka na nohaviciach, ako by bolo kľačalo v prachu. Zaokúňalo sa.
„No čo je?“
„Mamička, prosím ťa, požičala by si mi tri eurá?... Ja ti ich vrátim o pár dní...“
„A načo?“ nezdržala sa. „A kde ich zoberieš?“
„Vieš, chcem niečo kúpiť... Uvidíš čo... Nebudeš sa za to hnevať, uvidíš!... A vypýtam si od ocina...“
„No dobre... Ale to nebude nejaká daromnica?... aby som sa nepajedila...“
„Naozaj, mami, nebude... naozaj!“
Podišla ku skrini, vybrala z peňaženky päť eur:
„Tu máš!... na jablká... a čo ti ostane – nechaj si!“
Chlapčiatko v mihu nebolo doma. Ale onedlho sa ozval vrnivý cengot chodbového zvončeka. Prišlo. So smutnými očkami a so zabaleným balíčkom.
„Mami, jablká mali, ale škaredé. A toto tu máš k narodeninám! A nehnevaj sa, že len tak máloóóó...“ chlapčekovi vyhŕkli slzičky.
Objala ho. Mocno. Potom mu zavyčítala:
„Prosím ťa, načo si to kupoval?! Však mi stačila tá dečka, čo si mi ju tak prekrásne vyšil po večeroch... a v škole... Naozaj, Janík!“
„Ale keď ty máš tak rada MON CHÉRI... A ja som ti chcel urobiť radosť, keď oco ti nie... Keď na teba zabudol...“
Dievčička
Pribehla z dvora, jarného, pretepleného slnkom, prešpikovaného jamkami z hier na guľôčky. Prišla. Čosi tajnostkársky skrývala. Chvíľu sa obšmietala. Nezdržala sa. Pristúpila k mame.
„Mami, čosi ti poviem... Nenahneváš sa?...“
„Ale ba! Len smelo...“
„Mami, všimla som si voľačo... Ale nebudeš sa mi smiať?...“
„Ale, prosím ťa! Vôbec! Či je to také na smiech?“ zvedavo zdvihla oči.
„Vieš... vieš, čo som si všimla?... Haluza sa bicykluje stále tam, kde sa hrá Olina volejbal... Vieš?... A Olina sa stále díva zasa tým smerom, kde sa on bicykluje...“
„No a?... Čo je na tom zlé?... Nech sa díva!...“ nechápala, ale zrazu pochopila.
„Chi-chi-chi-chi... vieš, jej sa on asi páči... Vieš, mama...“ náhle dievčička zosmutnela, „vieš, mne sa kedysi strašne páčil...“ vyšepla trochu zháčene.
„Aha, tak trochu žiarliš, pravda, Katka?“ usmiala sa mať na dcéru a pohladkala ju nežne po ramene.
„Vieš.. keď on bol dobrý... a najlepší žiak...“
„Ale nepovedz!“
„Vieš... a mne sa naozaj páči...“ smutne zavzdychla.
„Však sa môže páčiť aj Olinke, nie?“
„No hej!... Ale.. keď... Ale máš pravdu, veď i jej sa môže páčiť!... Ahoj!...“ zvrtla sa a rozjarená pribuchla za sebou dvere.
