Pristupovala som ku gladiolám s obdivom. Čo, úplne v amoku. Toľko pôvabu na jednom mieste. Žiadalo sa mi ich nakúpiť za plnú náruč a poroznášať všetkým, ktorých mám rada. Stála som nerozhodná, akú farbu kvetín vybrať: ohnivú pomarančovú, nežnú fialkovú, červenú ako krv, alebo jemnučko zelenkavú, či nevinne bielu?... A ďalšie, ďalšie farby lákali. Vybrala som tri kytice. Pre susedu, čo má meniny a s ktorou sa priatelím, pre dcéru, ktorá ma na cintorín doviezla a pre očarenú gladiolami samu sebe. Veď kvet gladioly nebol vôbec drahý. Práve naopak. Z cintorína som niesla v objatí prekrásne polmetrové gladioly.
Ako ma moji vyhadzovali z auta pred bránou domu a vyberali kvety, zastalo za nami auto. Rukou som šoférke, lebo bola to žena, mávla na ospravedlnenie. Videla som úsmev, a zdalo sa mi, že žena chápe situáciu. Vykladajú babku s kvetinami... Pobozkala som dcéru, tá vošla rýchlo späť do auta. Vykročila som smerom k domovu. Naraz som začula zvučné zvolanie. Otočila som sa. Vodička z pribrzdeného auta otvorila okno a zavolala s úsmevom: „Máte krásne kvety...“ Prekvapene som sa strhla. Prebehla mnou ale spokojnosť. Pána, ako vedia kvety zblížiť ľudí... Ešte raz som neznámej vodičke kývla aspoň hlavou na znak sympatie, lebo ruky som mala plne obsadené.
Doma som časť kvetov vsunula do váze, časť odniesla susede k meninám. Celé poobedie som sa chodila na gladioly pozerať, aby som sa nimi potešila. Neskôr som si uvedomila: ty múdra, zober si neprečítanú tlač z celého týždeň a posaď sa ku gladiolám a občas sa v nich kochaj... Urobila som tak. Dlho som však nečítala, keď niekto zazvonil. Trochu nevrlá, že ma niekto vyplašil zo siesty, išla som otvoriť.
„Prosím...?“ ozvala som sa do vchodového slúchadla.
„To sme my...!“ zahučalo zdola poriadne pojašene. Počula som ruch a šum príchodzích. Dve moje najmenšie kočky s maminou prichádzajú. Potešila som sa a mrzutosť zo mňa v momente opadla. Razom bol byt plný kriku a smiechu. Vnučiek. Liepali sa po mne, džavotali. Naraz Danka stíchla: „Babi, a kde je dedko?“ vypúlila na mňa očká.
„Veď vieš, že je v nebíčku...“
„A prečo...?“
„...lebo bol staručký a chorý...“
„Ale ja chcem môjho deda!... Ja ho mám rada...!“ vyhúklo z Danky naliehavo a netrpezlivo.
„Nemôžeš ho mať... Až niekedy neskôr v nebíčku... Iste sa tam stretnete...“ tíšila som vnučku, ktorá aj po roku nemôže si zrovnať v hlávke, že dedka niet. Rýchlo som zahovorila boliestku a ponúkla ich napolitánkami, s čajíkom.
Keď sme si tak diškurovali zbadali gladioly.
„Bože, tie sú krásne!“ zvolala nadšene dcéra.
„Chceš, dám ti ich... ? Ja si kúpim ďalšie, keď pôjdem k dedkovi...“
„Ale, len si ich nechaj, nech ťa tešia...“
„Však ste mi doniesli krásnu ružičku...Tá mi postačí...!“
Tak si odnášali z návštevy u mňa kyticu slncových gladiol.
Večer som sedela pri počítači. Na Skajpe sa objavila dcéra.
„Mami, na zástavke sa ma ľudia pýtali, odkiaľ nesiem také krásne gladioly,“ písala.
„Mala si povedať, že od Martinského...“
„Povedala som...“
Bolo mi príjemne: gladioly roznášali radosť.
