V lete sme chodievali s deťmi k jazeru. Kúpať sa, poležať, odpočinúť si, trošku sa opáliť. Manžel si nás všetkých doberal, že sme bieli ako mlynárova sliepka. Tak sme sa snažili: opaľovať sa. Dnes sa opaľujeme menej, kvôli pozorným očiam našich dobroprajných lekárov, ktorí tvrdia, že dostaneme kožnú rakovinu od priveľa slnečných lúčov. A tak opatrné mamky pokrývajú hlavičky svojich dietok čiapočkami, pod ktorými sa, chúdence, potia jedna radosť. Jedno zlo sa odstraňuje, aby ďalšie vzniklo. Prepotené vlásky, červená kožtička, až výsypy, znervózňujú a ničia milučké hlavičky drobcov. Nuž taká je dnešná doba. Niečo vykape, niečo vzíde. Niečo sa odsunie, druhé príde. Niečo už neexistuje, iné vzniká.
V jeden pekný deň, keď sme si tak ležkali pri vode, pozerali po okolí, k miestočku kde sme si hoveli, pribehlo dievčatko. Asi osemročné. Prekukovalo kríky, čo boli neďaleko nás. Ani jeden sa jej nepozdával. Už si aj kvoklo, chúďa, ale keď zbadalo naše zvedavé oči, vychytilo sa, a hľadalo bezpečnejšie kriaky. Neviditeľné miestočko si nakoniec našlo. O pár dní sme tam ležali celá rodinka opäť. Tentoraz, znenazdajky, ku krom-hrčiam pri nás, dotrielila pani v rokoch. Hanba-nehanba, nadvihla sukňu, čupla si a... Pred našim zrakom. Opodiaľ...
Keď cestujete autom, prezeráte si krásu krajiny, pričasto zbadáte polievačov na cestách. Žiadna hanba. No a? Otočíme sa... a hajde!... Kultúra? Slušnosť?...
Prednedávnom trónil v televízii, už neviem ktorej, obrázok ženy, ktorá zastala autom v novučičkom cestnom tuneli, otvorila dvere na vozidle, a pokojne si vykonala svoje ľudské povinnosti, ktoré z času na čas na človiečika prídu.
A sme doma. Pri mojej téme. Je v nás ľuďoch ešte hanba?
Prečo dieťa, keď dorastá a uvedomí si svoju kvitnúcu dievčenskosť, alebo opačne chlapec chlapčenskosť, začne sa hanbiť, schovávať pred očami druhých, či druhého pohlavia. Už malé dieťa, nie teda celkom malé, tak asi 6-7 ročné, začína sa pohanbievať.
Len my, dospeláci, nejako s tou nehanbou preháňame. Nehanbíme sa ukazovať v adamovom rúchu pred hocikým a hocikde. Nehanbíme sa robiť si tie elementárne, ľudské potreby pred zrakom divákov. Nehanbíme sa nadávať, mlátiť sa, hádať sa, opíjať sa. Nehanbíme sa kradnúť, luhať, zrádzať, podvádzať. Čím šikovnejšie to robíme, tým sa mnohí cítime pobavene a fandíme si, akí sme šikovní. Prechytračili sme nechytrákov. A v dennom styku medzi vrstovníkmi si vzájomne hovoríme o svojich výtečnostiach. Hrdíme sa nimi. Vzájomne si drukujeme. Podporujeme. Požičiavame kľúč kolegovi od bytu, aby tú svoju harpyu doma dobehol, a vyviedol jej podarený kúsok. Alebo naopak, aby tomu svojmu frflošovi sa vypiekla paráda. Radíme si ako zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Všetky nečestnosti, špinavosti, nevernosti, klamstvá, špekulantstvá.
Nehanbou sa to okolo nás len tak hmýri. Keď sa na tieto naše „lapajstvá“ prichádza, pokojne sa pozeráme do očú „poškodeným“, a ani sa nezačervenáme. Prečo by aj. Však sa „toto všetko“ nosí, ako v mraze čiapka na hlave.
Nemecký filozof, Max Scheler povedal: „Každá ztráta či zmenšení pocitu studu se tedy ve svém výsledku rovnají úpadku lidského typu.“ Pocit, reakcia studu – „je kořenem a počátkem veškeré morálky a i všech zbývajícich právě platných morálních předpisu, že je takříkajíc nezávislou proměnou při vytváření všech morálních hodnotových idejí.“ /Max Scheler: O studu, Váhy, Mladá fronta 1993/ Treba sa nám hanbiť, alebo už nie? Hanbia sa len kultúrni ľudkovia, alebo aj trpáci, cynici, ľahostajní, ktorým je všetko fuk?... Alebo už hanba naozaj vykapala?...
