Koľké Vianoce, koľký Štedrý deň bol pre našu rodinu skromnučký. Ale nikdy nechýbali pri štedrovečernej hostine vyprážaný kapor s majonézovým šalátikom, kapustnica s hríbikmi a sušenými slivočkami. Rozvoniavali na stole makové pupance, ligotal sa medík na oblátkach, na stole trónila misa s najkrajšími orechmi, aké sa našli v našej famílii, aby ich otec na začiatku večere hádzal do kútov, aby bola v dome „dobrá úroda“.
Po večeri osem detí, od najstaršieho po najmenšieho, stáli sme pred zamknutými dvermi. Srdcia nám búchali od nedočkavosti, z čarovného ošiaľu. A keď sa otvorili dvere na tajuplnej izbe, obyčajné sviečočky rozsvietené na prostom stromčeku s niekoľkými ozdobami, nám rozjasnili tváričky a rozšírili oči od úžasu. Pod stromčekom, ako každý rok trónila kniha a mašle na naše vrkoče, ktoré sme všetky dievčatá v tom čase nosili. Mašle: ružové, biele. Na vycifrovanie sa. Vleteli sme k stromčeku, ako keby pod ním bola hromada zlata. Najprv pomodliť, zaspievať koledy. Potom k darčekom sme si razili cestičku hlava-nehlava... Knižky: vždy. Aj keby sa mali peniaze na ne vydolovať spod zeme. Bambi, Bambiho rodinka, Ježiškove husličky, Za smidkou chleba, Ivkova biela mať. Sebechlebskí hudci, Púšťou a pralesom... Pána, čo za krásy na čítanie to boli. Čárskej knižočky: Sibirôčka, Lízočkino šťastie, Džavachovské hniezdo, Ruža z Kaukazu a podobné citlivé veci, ktoré roznežňovali duše dievčat. Radostné, nádherné Vianoce.
A ráno? Voňali mamine koláče a rozvoniavala káva, vtedy ešte z Melty.
Keď som sa vydala a mala sama kopu detí ako smetí, Vianoce boli opäť okúzľujúce, aj keď - aj vtedy, chudobné. Moje deti sa tešili z hocičoho, z každej maličkosti, z obyčajnej drobnej bábiky. Ale chvalabohu, tešili sa aj z kníh, ktoré ležali pod voňavým prirodzeným stromčekom. Ich rozžiarené očká a rozštebotanosť nás rodičov robili šťastnými.
Potom sme zostarli. Deti povyletovali z hniezda. Zostali sme na čas na Štedrý deň sami. Chceli sme zostať tak vo dvojici, aj keď nás deti, už s vnukmi, volali na štedrý večer k ním. Stačili sme si sami dvaja... Boli sme spokojní.
Až do dnešných dní, keď sme už starí ako Matuzalemovia i chorľaví, odchádzame k deťom. Stále sme radi, že my dvaja starí sme stále ešte spolu. Je to najkrajší vianočný dar pod rozblikaným od sviečočiek vianočným stromčekom. Navždy a večne spolu, dvaja ostrieľaní, ošľahaní životom, čo poznajú na sebe navzájom každé mihnutie oka, škrabanec, nevôľu, radosť, šťastie, zármutok... Ďakujeme Tomu tam hore, že nám to tak blahosklonne doprial...
Pokojné, požehnané a šťastné Vianoce, všetkým ľuďom dobrej vôle!
