Dokúpili sme a stáli v rade pred pokladňou. Pred nami platila a balila tovar mladá sympatická dvojica. Akiste už rodičia, lebo na pokladničnom pulte sa mihali samé vecičky pre deti. Hromada. Medzi nimi ma upútala pestrofarebná postavička. /Až neskôr som sa dozvedela zo SME z článku „Simpsonovci slávia“, že to mal byť Bart./ Pozrela som sa na nervózneho manžela, čo sa mrvil predo mnou, lebo sme už dlhšie čakali, a opatrne som mu načrtla:
„Toto sme mali kúpiť deckám...“
Nezaujate, a podráždene ako vždy, keď stojíme dlho v rade, lebo ho bolia nohy, len zahmkal:
„Uhm...“
Chvíľu som bola ticho a pokojná, ale nedalo mi. Zavŕtala som do pána, čo podával pokladníkovi tovar:
„Prosím vás, čo to je, alebo kto to je, a čo to stojí?...“
Mladý muž sa na mňa prekvapene pozrel, že čo taká starucha potrebuje vedieť, že čo stojí figúrka zo Simpsonovcov, a len tak cez zuby precedil:
„Neviem...“
Nedala som si pokoj. Potrhala som manželíčka za rukáv a ticho mu povedala:
„Počúvaj, tá figúrka vyzerá ako Fico... Preto asi šibali na internete volajú Fica, že „hranol“... A to asi podľa tejto figúrky z jedného seriálu, čo už dlho ide... Má takú hranatú hlavu... asi preto...“
No to som nemala. Asi z nudy, môj manžel sa začal činiť. Otočil sa k mladému a so smiechom mu povedal:
„No fakt, ten ozaj vyzerá ako Fico... Môžem?...“ a bez toho, aby čakal na dovolenie od platiaceho chlapíka vzal hranola a pozeral si ho z každej strany.
Mladý sa nenahneval, uškrnul sa, a tentoraz pobavene vyriekol:
„V tom prípade by som ho mal vrátiť...!“
Zasmiali sme sa všetci vospolok.
Keď už vznikla taká vynikajúca pohoda mladý sa otočil na mňa a povedal:
„To je šampón...“
Cítila som sa chvíľu a trošku ako niekto, čo spadol z neba, pretože neovládam také samozrejmé veci, ako to, že to hranaté čudo predo mnou, čo leží medzi potravinami, je šampónová figúrka á la Bart Simpson. Ale keď som videla, že v pohľade zákazníka v mužských nohaviciach nie je odmeranosť, irónia ani posmech, s úsmevom som sa k nemu otočila:
„Ďakujem!... Máme totiž kopu vnukov a bol by to niekedy pre nich celkom obstojný darček...“
„Ahaáá,“ zaahkal mlaďas, ale hneď sa musel venovať plateniu za tovar.
Keď sme prišli na rad my, a platili sme, pokladník nám otrčil nejakú detskú hračku:
„To je vaše?...“
„Nie... Prepánakráľa, to si asi zabudli tí mladí pred nami...“ vyhŕkla som.
Pokladník zanechanú hračku odložil nabok. Zaraz som mala blbý pocit: taký sympaťák... doplatil na našu zhovorčivosť a na svoju spolupatričnosť s náladou pri vyslovení slova „Fico“ a „hranol“... Zabudol na pokladni prekvapenie pre svojho špunta, čo ho čakal doma. Bolo mi to ľúto. Mrzelo ma to. A trochu aj to, že som vyslovila pred mladým mužom slovíčko: „Hranol“... Nerada krstím prezývkami aj tých, čo ich „nemusím“...
