Bojím sa búrky od nepamäti. Bývala som od šťastia celá bez seba, keď boli doma rodičia, súrodenci, neskôr manžel. Neskoršie ako mama už som nemohla priveľmi prejavovať svoje obavy z búrok, z hromov, z bleskov. Kvôli drobcom, čo tiež s úžasom vyzerali na božie dopustenie vonku. Ľudia pri búrke, aspoň mnohí, cítia úzkosť z toho, čo sa vonku melie. Uvedomujú si svoju bezradnosť pri vyčíňaní rozpútaných prírodných síl a len s bázňou čakajú, pokým sa hra živlov neukončí raz-dva tak, ako prišla.
Vždy, keď nastane ten čas mojej malej hrôzy, neraz aj veľkej, keď vonku hromží prietrž mračien a prúdy vody z neba nestačia bratislavské kanály vstrebať a valia sa vozovkou, očakávam paseku.Viem, že sa jej ťažko ubráni človiečik, aj keď schovaný doma, v suchu. Napríklad vytopením pivnice. Zaraz myslím na dni detstva, kedy vznikla moja stiesnenosť pri búrke. Chodili sme na prázdniny k starej mame na dedinu. Pred jej malým domčekom, ktorý vyzeral ako medovníková chalúpka, bol dvor. Na ňom kvetenstvo, rad šípových ruží a pri nich malá briezka a niekoľko ovocných stromčekov. Dom i záhradku obkolesoval železný plot.V jedno krásne leto a taký istý deň k večeru, schyľovalo sa k búrke. Dusno vonku až zarážalo, lastovičky lietali ako o dušu nízko, stmievalo sa, ako keby bol už neskorý podvečer. A potom začala riadna spúšť. Lejak, hrmavica, víchor. Akoby sa všetci čerti ženili.
Babenka sa vybrala, že zavrie bránu, lebo bola poodchýlená, škrípala pod nápormi vetriska. Nás vnukov zahnala do izby a vyšla. Rýchlo kráčala k bráne, zamykala ju. Vtom udrel vedľa nej blesk a zadunel zdĺhavo znejúci hrom. My deti sme v izbe vykríkli, lebo to zadunelo sťaby nám doprostred izby ten blesk vstrelil. Babena došla, celá sa triasla. Premoknutá. Okamžite podišla k skrini, vybrala hromničú veľkú sviečku, zažala ju, postavila na stôl. Ani si mokrotu neutrela, hoci sa od chladu ešte stále striasala. Posadila nás okolo stola, k rozžatej, blikavej sviečke. Požiadala nás, aby sme sa všetci modlili za ochranu proti vyčíňaniu keťaskej búrky. Keď bola medzi nami, cítili sme sa bezpečne. Ani potuchy sme nemali, čo naša stará mama prežila pri bránke zo železa. Až neskôr, v tínedžerskom veku som pochopila a uvedomila si, že uhla smrti. Smrtiaci blesk sa jej len-len vyhol.
A tak od tohto momentu som sa každučkej búrky nesmierne bála. Zostalo mi to až do dospelosti. Milujem čas po búrke, ale cez búrku a pri jej nebezpečných hrách, radšej zotrvávam v náručí rodinného hniezda. Najradšej pospolu - s niekym mojim.
Na babenku a s ňou prežitú hrôzostrašnú búrku v jej domčeku som si opäť spomenula, keď doleteli po tieto dni Hromnice. S nimi sú spojené sviečky, ktoré stará mama nechávala posvätiť svätenou vodou v kostole práve v tento deň, aby boli doma, ako ochrana pred šarapatením zúrivých prírodných besov... Upokojujúce, bielučké, hromničné sviečky!
