Kedysi som mnohokrát chodila autom s manželom cez Slovenský Grob. Lačne som si čítala ponuky, reklamy a návnady ísť si zapapkať husacinu či kačacinu. Privrela som radšej oči, aby som nevidela tie vyblýskané, ale aj nevyblýskané autiská, čo sem-tam postávali pred domami, odkiaľ sa šírila vôňa pečených dobrôt. Naše otvorené okná na aute mi vždy pripomínali slasť, ktorá mi bola neraz, teda vždy, odopieraná pre nedostatok peňazí. A tak sa míňali roky, a keď sme si s mojím najdrahším robili „durchrajze“ či „špacírenfáren“ grobským smerom, nútila som sa vždy hrať mŕtveho chrobáka pri obchádzaní čertovských dionýzovských pokušení.
Až asi pred rokom som nevydržala. Roky sa nám s manželom navršovali, starli sme, čas neúprosne frčal, a tak raz, hladní, zakotvili sme pred takýmto niečím vábivým. Zaparkovali, vystúpili z vozidla, namierili do tajomnej miestnosti s maškrtami. Vstúpili do nej, vzali knihu s menu a hneď aj vstali a sa zobrali, či pratali preč. Ceny boli neúmerne vysoké za také vábne pochutiny. V aute, keď sme v ňom usedení a tichí fučali preč z Grobu, sme sa utešovali poznámkami, že však tá hus či kačka, keď nebola objednaná, iste by bola aj tak stará a nechutná. Iba by sme podporili darebákov, čo nás chcú dostať a ozbíjať.
Tento rok, keď môj muž i ja sme sa stali chronicky chorými, preležali a presedeli sme celé dni doma, pustila som nepredvídavo pred nevestou poznámočku o tom, akoby som chcela aspoň raz v živote nehanebne si zahýriť a ísť aspoň raz na husacie hody, na dobrú pečenú húsku s lokšami a s kapustičkou. Čert to chcel a pošepkal mojej dobrej nevestičke do uška hriešnu myšlienku - uskutočniť starej žene jej nezriadenú túžbu.
„Mami, platí to, že by si chcela ísť na tú husacinu?“ počula som z čista jasna v telefóne.
Trochu som sa zabrzdila, keď som si uvedomila, čo ma bude stáť tento špás, ale neuveriteľne nahlas a s dôrazom som sa počula, ako hovorím: „Jasné, koľko máme s otcom ešte života pred sebou? Toľko ste nám dobre urobili, aspoň by som sa vám takýmto spôsobom odvďačila, aspoň máčny máčik, keby ste nás, ak budete takí fajn, zobrali do Grobu. Jedinký raz...“ Načúvala som svojmu hlasu a nechcela som naozaj veriť, že ja, skromná osôbka, aspoň som si to o sebe myslela, hovorím naraz takúto drahú túžbu.
„Tak dobre, v sobotu ideme...! Ale musím to vedieť naisto, či áno...“
„No iste, Monika. Aspoň raz...,“ počúvala som, ako moja túžba silnie a moje nepochopiteľné túžby tiež.
Sobota nadišla. Pekné jesenné počasie okúzľovalo. Radosť z nového ťaženia tiež, a tak sme sa vybrali zhrešiť a hrešiť, dať voľný priechod svojim chúťkam...
A tak sme sa teda pobrali. Zaparkovali. Vystúpili a vošli do reštaurácie, v ktorej sme kedysi boli a sa z nej aj zbabelo pratali pre nezaplatiteľnú cenu za chrumkavé pocheraje. Zasadli sme k pripravenému stolu. Prestretému perfektne a bohato. O chvíľu sa viezla na náš stôl hus v plnej paráde. Vôňa z nej nás omamovala. Muž sa uveličene tváril. Hneď si aj začal pochutnávať na dobrote, čo sa nahrnula pred neho. Syn s nevestou takisto. Aj keď nepijem, lebo mi víno robí neznesiteľné množstvo žalúdočnej kyseliny, veselo som si štrngala s nevestou s dobrým vínkom. Usmievala som sa spokojná. Konečne sa mi uskutočnil môj hriešny sen. Stal sa nezvratnou realitou.
Po hostine, ktorá stála zato, vsunula som synovi peňaženku do ruky, aby ako muž zaplatil výlohy on. Vôbec ma nemrzelo, že celý týždeň, čo nastupoval, budem sa musieť uskromniť a špekulovať, ako ušetriť minuté peniažky z husacích hodov. Neľutujem. Bolo to fajn!
