Niekoľko dní nato, v autobuse, nejaký dobrodinec ukradol z uzavretej tašky mojej dcére mobil.
O pár týždňov som zakotvila v jednej bratislavskej nemocnici. Mala som na izbe imobilnú spolupacientku. Keď sa mi stav zlepšil, konečne som sa vypravila na večeru k stolíkom na chodbe. Nepotrebovala som čakať, pokým mi ju sanitárka donesie až k posteli. Ináč, mohla som si večeru aj odmyslieť, lebo bola asi taká chudobná, ako celé naše terajšie zdravotníctvo.
Keď som sa o pár minút vracala na izbu, skoro som vrazila do dobre oblečeného mládenca.
„Mali ste vnúčika na návšteve?“ opýtala som sa s tichou radosťou spolu ležiacej staršej panej, ktorú nebol už pár dní nik pozrieť.
„Ale nie...“ zalapala po vzduchu starenka. „Ja som myslela, že to bol... váš vnuk...“
„Ale kdeže, ja takého obra vnuka nemám,“ usmiala som sa.
„Nemáte?...“ zalapala druhý raz po vzduchu prekvapená pani.
„Nie nemám!“ duplikovala som dôrazne.
„Ten chalan povedal, že je váš vnuk, a že mu vaša dcéra nakázala kúpiť vám niečo z drogérie. A že hľadá vašu tašku. Prehľadal skriňu, nočný stolík... Niekoľkokrát... Tak si pozrite do vecí... Prepánajána, nechýba vám niečo?... Však som ho za vami posielala, že ste na večeri. A on, že nech sa babenka len pekne, nerušene napapká...“
Tak som prišla o novú peňaženku od manžela na Mikuláša a v nej o tristo korún slovenských. Privolaní policajti sa len viditeľne, potuteľne uškŕňali. Ako na dobrom vtipe: „Takých tu už bolo... Hyen...!“
Keď som sa vrátila z nemocnice, pár dní som sedela doma. Upratovala som a chystala Vianoce. Potom mi však nedalo a vybrala som sa vnúčencom nakupovať pod stromček. Položila som si v Tescu na pult šál. Prizerala som sa totiž veciam, ktoré som hodlala kúpiť. Šál som si zložila, lebo mi bolo neuveriteľne teplo. O pár minút pozriem na šál, šálu nikde. Znechutená som podišla k pokladnici, poprosila slečnu za ňou, či by nepožiadala cez rozhlasový amplión poctivého nálezcu o vrátenie šálu, ktorý som strašne rada nosievala. Pani, ktorá akurát platila za akýsi tovar sa neveriaco na mňa pozrela, či to myslím vážne s mojou prosbou a krútiac hlavou zašomrala:
„A vy ešte veríte v poctivosť?... že to niekto vráti?...“
„Dúfam, že statočnosť nevymizla...“
Máš ho vidieť. O šále ani chýru, ani slychu. Hyenizmus sa rozmáha. Hyeny sú prešibané, stíšia sa, krúžia okolo nepozornej obete, snoria a potichúčky zaútočia. Myslela som si, že zájazdy hyen ustanú aspoň v dňoch sviatočných. Omyl. Hyeny v ľudskej koži veselo striehnu i konajú ďalej.
