Jeden žobroní denno-denne o peniaze, klame ostošesť ako najatý, že ich potrebuje náhle na cestu vlakom domov, pričom obýva byt s ústredným kúrením, s teplou vodou a so splachovacím weckom. Dokonca videla som ho nehanebne žobrať u brán kostolov, ba priam v kostole počas obradov. Často sa ochlepce. Niekoľko ráz boli pri našom dome hasiči, lebo vychádzal z jeho domova dym, že sme mysleli, že nebodaj je niekde priotrávený alebo zhorený na uhol. Máš ho vidieť. Nikdy sa mu nič nestalo. Vídavame ho ísť potácavo, s cigaretou v ústach, slušne oblečeného a iste sýteho. Úprimne, nemám ho nejako v srdci. Neľutujem ho. Je viac, a iných chudákov, ktorí si meno chudák skutočne zaslúžia, a nie hanlivo, ale vyslovené so súcitom.
Iný prípad je Jožo. Pamätám si ho, ako ešte malý, predával za socializmu s mamou melóny. Pomáhal jej. Bol z rodiny s veľkým počtom detí, ale nie veľmi vydarených rozumom, zdravím.
Keď matka Jožkovi zomrela začal sa potulovať po ulici. Nepracoval. Nebol schopný. Dospieval. Z malého chlapca vyrástol dospelý, ale slaboduchý muž. Vždy čisto oblečený a slušný. Nikdy nie pod parou ako ten prvý, ktorého som vyššie spomenula. Nebol dotieravý, ani drzý, pýtal si prácu za ktorú by dostal pár koruniek. Napríklad vyprášiť koberce. Sem-tam sa našla dobrá duša, ktorá ešte koberce na dvore prášila, a tak Jožko si zarobil niekoľko drobákov, ktoré použil väčšinou na čokoládu, sladké rožky alebo voňavú cigaretku. Keď obdržal pár korún, usmial sa milo a ďakoval, až sa hory zelenali.
Nedávno, keď pršalo ako z krhly, vietor dul ako v zime, a bolo pritom leto v plnom prúde, teda sa rozťahoval ešte august, stretla som ho ako hnaný vetrom, mokrý od lejaku stál pred predajňou potravín v našom sídlisku.
Pozrel na mňa tým prázdnym, ale statočným pohľadom a opýtal sa: „Máte nejaké drobné na rohlík?“
Mrzelo ma, že som mu musela odpovedať, že nemám. Skutočne som nemala. Jemu by som tých pár centov vďačne dala. Neprepil by ich, len si trošilinku prilepšil svoj všedný, nenáročný, biedny život „šaša“ ulice.
Zo stavby, ktorá začala rásť vedľa nás, prichádzali do obchodu dvaja Rómovia. Stavební robotníci.
Milý Jožko mokrý ako strašiak v poli, skrčený od zimy, vyšiel im v ústrety: „Nemáte drobné na rohlík?“
Jeden Róm vošiel do obchodu, druhý zahľadal vo vrecku ušpinených montérok: „Nemám, kámoš, nemám!“ Tiež skoro vstúpil do dvier predajne. Vtom sa zháčil a opätovne zalovil vo vrecku nohavíc. „Počkaj, tuším tu niečo mám!... Cvengoce to tam...“ Vytiahol pár centov a šupol ich do nedočkavo napriahnutej dlane.
Jožovi sa rozžiarila tvár. Vytiahol ešte z vlastného mokrého vrecka ďalšie haliere a vošiel rozradostnene do obchodíku pre svoje drobné radôstky.
