Bavilo ma prekladanie. Cítila som sa, akoby som lúštila dajakú super krížovku. Dnes? Z latiny neviem už skoro nič. Pár fráz, pár porekadiel, starých múdrostí, či ako mám nazvať to, čo som si zapamätala z hodiny latinčiny po mnohých rokoch.
A prečo vlastne spomínam kanikuly? Zato, že je po tieto dni augusta neznesiteľné teplo? Horúčavy, od ktorých steny domov div nepukajú a bosou nohou nemôžete vyjsť na balkón, vysvietený a rozžeravený slnkom?
Tie kanikuly z latiny boli fajn, zábava. Ale tie kanikuly, ktoré sa odohrávajú v mojej duši v čase kanikúl leta, nie sú ani trochu príjemné. Ba práve naopak - sú neznesiteľné. Tie fyzické sa dajú zľahčiť ponorením sa do studenej vody jazera, bazénu, či mora, plného nádhery a blaha. Kanikuly v duši sú nepredvídateľné, protivné, odpudzujúce. Privalia sa vtedy, keď ich najmenej čakáte: napríklad v horúčave prípravy obeda, keď z vás leje pot cícerkom, neviete na čo siahnuť skôr, a z izby sa ozve hlas vášho človeka, ktorý žiada o pomoc, službu, zbytočnú, alebo málo potrebnú. Máte čo robiť, aby ste tú kanikulku z duše vyšmarili čo najskôr, kým sa z vášho hrdla neozve odporný, nervózny hlas, čo vrčí: „Nemám teraz čas!... Nevieš, že varím pre teba obed?..."
A z izby sa slabým hláskom ozve : „Ale ja potrebujem... ja práve teraz chcem..."
Ide vás rozdrapiť. Všetko necháte ležať v kuchyni, horieť na sporáku a mažete do susednej izby, aby ste splnili prosbu toho, čo o ňu žiada, ale celkom veliteľským, a nie pokorným, alebo slušným spôsobom.
Stojíte pri peľasti človeka, ktorého ľúbite, tečie z vás pot, akoby ste vyšli práve zo sauny a pýtate sa: "Čo je?... Hm?..."
A odpoveď znie: „Spadla mi ceruzka, môžeš mi ju zdvihnúť?"
S dávkou irónie, s dávkou zadržovaného srdu, nervozity z fyzickej kanikuly leta, zašomrete: „A preto si ma volal? Myslela som, že ti práve odchádza rýchlik. Nečuduj sa, keď budeš jesť prihorené mäso." Poslušne sa skláňam k zatúlanej ceruzke, podávam ju stíchnutému pacientovi.
Berie ju do rúk a spokojne si píše ďalej. Slovíčko „ďakujem" nezaznie, a vy pre neho už neexistujete.
Natiahnete si boľavý chrbát, rozcvičíte si kolená zničené artritídou tretieho stupňa a poberáte sa švihom do kuchyne, kde panujú pravé letné kanikuly a v duši sa vám ozýva horšia časť ich existencie: kanikuly duše. Sú zabijakom vo fyzickej kanikule tohoročného leta.
Po chvíli vyšepnete smerom k susednej izbe: „Prepáč mi môj milý, čo potrebuješ moju trpezlivosť, ochotu, pohodové a pozitívne myslenie, jednanie - dnešné kanikuly leta ma riadne deptajú a dávajú mi zabrať, a tak nie som vždy práve o.k!..."
