Rozmýšľala som, či tento atak nenastal práve z diskusií na internete, ktoré som si občas prečítala. Nestačila som sa diviť zlostným šípom zo strany, ktorá každého, čo len trochu súhlasil s otázkami blížiaceho sa referenda a mal onakvejší názor na jeho otázky ako ona, častovala obvinením, že sú nenávistníkmi. Jej prívrženci žltli od jedu a neváhali vyťahovať z kešene tie najhrubšie urážky a nadávky. A stále a opäť vykrikovali, práve tento tábor zlostníkov, že tá druhá strana je jedovatejšia, žlčovitejšia, imbecilná, prosto ovce a barani.
Mala som dosť takýchto debát, rozrušovali ma, lebo som si stále viac a viac uvedomovala, akí sme nekultúrni, netolerantní, keď nevieme načúvať, čo tá druhá strana vraví. Počúvať. A slušne, pokojne oponovať, presviedčať, a keď nepresvedčiť, aspoň nechať každému nech si myslí, čo chce, vraví, čo chce a robí, čo chce podľa svedomia i rozumu. Ale máme všetci svedomie a rozum?… Ešte?… Máme ho?… Čo to v nás horí, blčí, keď neuznávame právo druhého vysloviť svoj názor, aj keď by bol iný ako náš vlastný? Demokracia – to je dialóg!… Nie?…
Takže tak. Zostala som pripútaná na lôžku v belobe, pod ochranou dobrých lekárov a ozaj fajn zdravotných sestričiek, čo ma napospol udivovalo. Po prvý raz som ležala v špitáli v centre mesta Bratislavy. Dnes som už doma, ale stále sa nemôžem zbaviť dojmu, že tam, v tejto nemocnici, bolo akosi inak, lepšie, ako v iných nemocniciach.
Keď som tak upela pod nárazom množstva infúzií, ktoré vtekali do mňa od rána do rána, mala som našťastie fajn spolupacientku. Rozumeli sme si, boli k sebe tolerantné, ona mne viac pomáhala ako ja jej, hoci sme boli na tom obe slabo.Dni sa pomaly vliekli, ale aj míňali.
V predposledný deň prepustenia nás oboch na domáce doliečenie, ráno sme vstali ako zvyčajne o pol piatej, keď nám sestričky prišli brať opäť krv ako upírky. Okolo ôsmej sa v našej izbičke privznášala roba, celkom sexi kočka. Ale už taká zrelšia. Naraz v našej väznici pod stojanmi na infúzie sme započuli huriavk a vodopád zvučných viet a smiech, ako vtáčí spev na jar. Neprestával. Rozširoval sa po miestnosti a nejako sadal do našich smutných duší. Tá žena búrila, vydávala také lúče úžasnej energie, že človek nechával na nej oči i uši. Až nakoniec ten prenesmierny prebytok a nadbytok energie človeka až trápil. Občas sme dostávali i záchvaty smiechu nad jej gestami, rečou.
Pri vizite to bola šou. My sme poznali rýchliky vizít, strnulé tváre lekárov, akoby stáli pri nás tí, čo prinášajú len zlé správy. Keď pri vizite otvorilo ústa delo, začali z nich metať blesky viet, ako z Kaťuše rakety. Zdalo sa mi, že lekári sa zháčili a pred tou záplavou viet a otázok, skoro ostražite zutekali. Usmievala som sa, keď som to videla, hoci som bola vždy stresovaná z každej veľkolekárskej vizitácie. Ona donášala čosi, čo srdcu lahodilo, ale aj trochu ochromovalo. Žena-Kaťuša.
Uvedomila som si pri nej, strávili sme s ňou dvadsaťštyri hodín, aké je to všetko v živote prečudesné. Vonku zhonba, nevraživosť, ruch, zmätky, očakávanie čohosi zvláštneho, a tu zasa a opäť len ticho, bolesť, utrpenie. Pri ňom boli dôležití členovia našich rodín, ktorí nás navštevovali, pohľadili ruku, priniesli čo sme nutne potrebovali, aj veci, aj lásku, pozornosť.
Ako je dobre, že človek má manžela, manželku, deti, vnukov. Spája ich čosi obrovské, čo dáva človekovi, aj v najťažších chvíľach života nádej, posilu, pohodu aj v nepohode. Rodina je to, a to dobrá, trvácna, čo nás robí spokojnými a odolnými v živote. Dodáva energiu - tak ako explozívna žena-Kaťuša - do ďalších dní tohto krásneho, ale niekedy priťažkého života.
