Od samoobsluhy prichádzal Pán. Nákup s taškou mal nonšalantne prehodený na pleci, v ruke zvieral lízanku. Dochrumkával ju, nelízal. Zastal pri tých dvoch. Pokrčil čelom, zamrvil obočím, odhodil paličku z lízanky na zem a schytil voľnou rukou škôlkara za briadku. Maličký nevraživo fľochol, odhodlane sa od neho odklonil. Chalan si toho nevšímal. Začal do neho dobiedzať. Rukami. Napodobňoval boxovanie.
„Daj mu pokoj!“ zašomral výhražne neškôlkar.
„Ale, ale maličký...“ chlapčisko s nákupom výsmešne kleplo neškôlkarikovi na noštek. Potom sa otočil k škôlkarovi a opäť ďobol do neho rukou.
Škôlkarikova tvárička sa zmraštila: rozplakal sa. Neškôlkarik neistým pohybom capol laganovi po ramene. Chlapčisko sa otočilo. Zostalo vyjavené. Potom ale ráznym pohybom mu úder vrátilo. Škôlkarik rumádzgal, neškôlkarik sa rozbehol a vbehol do brány, ktorú pred chvíľou opustil. Chalan s nákupom dosiahol svoje: niekoho rozplakal, niekoho naľakal a nemienil ho prenasledovať. Bolo to pod jeho úroveň. Veľkáč sa nenaháňa za sopliakom. Spokojný s výkonom – vykročil. Taška sa mu hompáľala na chrbte.
Škôlkar si utieral usmoklenú tváričku. Vyčítavo sa díval za odchádzajúcim šintrom. Neškôlkar, čo vzal nohy na plecia, už obozretne vykúkal spod odchýlenej brány. Keď nevidel drzáňa, vyšiel. Pristúpil k fňukajúcemu kamarátovi, vytiahol z vrecka papierovú vreckovku a podával mu ju.
„Na, Miloško, utri sa!... Si špinavý!...“
„A ty si – zbabelý!...Prečo si utiekol?...“
Kámoš pokrčil ramenami. Po chvíle mlčania vyšuchol:
„Bál som sa ho!“...
„Ahá...“ povedal iba škôlkarik.
Svorne a pokojne vykročili cestou, ktorou pred chvíľou zmizol loptošisko.
