Naraz som zbadala v strede nášho malého dvora snehuliačika s červenou čiapkou-kýblikom na hlave. Kde sa vzal? Kedy a kto ho dokázal tak skoro ráno postaviť?... Vtom mi zašumel v ušiach ako vánok, spevavý hlások môjho syna, ktorý kedysi pred rokmi, celý uveličený recitoval:
„Kde sa vzal, tu sa vzal,
pri záhrade ráno stál,
čiapku sivú, hlavu krivú
a fajku vám v ústach mal.
V košieľke, neborák,
čože je to za panák?“
Nikdy nezabudnem, ako rád prednášal tieto hravé veršíky Ľudmily Podjavorinskej. Pri milých spomienkach a pri pohľade na podareného snehuliaka, ktorý sa pýšil pod našimi oknami, začala som sa usmievať. Pohoda, pohodička... Kto to len vystaval toho šarmantného panáka?...
Cez deň som na snehového špunta na dvore veru pozabudla. Rada som išla nakupovať aj s myšlienkou, že sa môžem niekde pošmyknúť. Nedalo mi nevojsť do snehobielej rozprávky.
Deň mi ako vždy prebleskol, ani som sa nenazdala. Prešla noc a nastalo opäť ráno. Opäť som vyťahovala žalúzie a nakúkala, čo sa zmenilo počas noci. Pohľad mi skĺzol na snehuliaka. Bol ošarpaný. Odmäk z uplynulého dňa vykonal svoje. Ale stál...! Stál... A pri ňom sa hemžili tí, čo ho vytvorili tak tajomne, že osadenstvo domu tú ich čarovnú stavebnú hru, ani nezbadalo.
Dedko, celkom ešte mladý, ale viditeľne s boľavými nohami, opravoval dokaličeného snehuliaka. Pridával snehu na jeho tvary, ktoré sa stenčili. Zohnutý do predklonu čaroval, aby dal opäť pôvodný pôvabný tvar snežnej postave. Vedľa neho sa tmolilo malé dievčatko v červenom overale, s čiapočkou, na ktorej trónili ušká á la zajačik. Pomáhala dedkovi. Drobnými rúčkami nosila kôpky snehu a prisávala ich na telo pochudnutej sochy.
Dedko hľadal konárik do ruky snehuliaka. Kríval. Malá zajačica mu podávala tiež akýsi, ale asi nevhodný. Dedko ho odhodil a snehuliakovi vstrčil do boku riadny konárisko. Na záver narazil na hlavu postavičky žltý kýblik. Jasné, klobúky treba vymeniť... Včera červený, dnes žltý... Dedko nepotrebný, červený kýblik vzorne vyčistil od snehu a vstrčil ho do nákupnej veľkej tašky na kolieskách, ktorú mal pristavenú vedľa seba.
Keď sa snehuliak skvel v plnej paráde, malá nezbednica zatancovala okolo neho iskrivý šantivý tanček a znenazdania sa začala zberať preč. Drobnými krôčikmi borila sa snehom bohviekde. Starý otec vzal do jednej ruky kabelu, do druhej červené sánky z umelej hmoty, ktoré ležali neďaleko tejto dvojice doteraz opustené a pobral sa tápavým, boľavým krokom za bystronohou vnučkou.
Chvíľu som sa pozerala na miznúcu dvojicu: krívajúci chlapisko s plnými rukami a pred ním ako veliteľ malý štopeľ, ktorý sa šinul opreteky dopredu. Živel...! Starý otec sa ťažko brodil snehom. Malá belostné záľahy hravo prekonávala, aj keď sa jej nožičky do nich vnárali po kolienka.
Úsmev mi z tváre zmizol. Na chvíľu. Uvedomila som si, ako musia muža bolieť nohy a napriek tomu pokorne kráča za svojou ratolesťou. Uvedomila som si tiež, že tento môj sused, nikdy v živote nepostavil svojim vlastným deťom snehuliaka na našom dvore. Nikdy som ho to nezbadala robiť. Dočkala sa toho až jeho vnučka. Opäť ma zalial úsmev. Ahá ho!... Láska starého otca je úžasná. Čo tie malé drobce narobia v dušiach starých rodičov...!
A na dvore stál...Už sme sa nemuseli pýtať: kde sa vzal, ani čo je to za panák. Snehuliak!
