Občas nás zavalí voňavým dáždikom, inokedy riadnou jarnou búrkou, inokedy rozžiari celé dni do zlatista teplými lúčami žeravej gule z blankytnej oblohy. Že vraj bláznivý apríl?!... Keby nebolo jeho zavlažovania, aká by bola úroda na vyschnutých poliach?... Keby nebolo vetríka, čo apríl občas rozvíchri, boli by na uliciach miest a dedín bariny, od vidíš do nevidíš. Keby nebolo slnka a občas tieňa, mrákav na oblohe, dopadla by naša zem katastrofálne...
Aj ľudia sa nazvú z času na čas bláznivými... Každý z nás má vo svojej letore skrytý znak, o ktorom môžeme spokojne povedať, že nie je celkom normálny. Vidia ho iní, len nie my samotní. A pritom sa nepokladáme všetci za bláznivých. Ako ten apríl, aj my ľudia sme občas ako on. Zvláštni, premenliví...
Ten máj, ktorý má rozkvitnúť čo nevidieť, klope na dvere.Teším sa naň ako malé dieťa. Najpôvabnejší mesiac v roku. Za ním jún, keď omamujú ruže všetkých farieb a vôni v našich záhradách a parkoch, alebo aj divé na našich úbočiach, či pri cestách.
Pozerám na veľkú metrovú fotografiu svojho odídeného manžela v izbe, kde sedím za počítačom a uvedomujem si, že je zobrazený pod rozkvitnutým stromom. Čerešňou. V záhrade. Vtedy mal meniny. V tej prekrásnej vône prírody. Oslavovali sme ho. Teraz sa zo steny bytu pozerá a usmieva na mňa. A v mojom ume, rozvíja sa prúd krásnych obrazov z minulosti.
Keď som sa prebudila na prvého mája, či ako mladomanželka, staršia žena, či v dobe dlhšej krízy, keď sme sa od seba, bohužiaľ, vnútorne dosť vzdialili, ale aj napriek tomu, stál na mojom nočnom stolíku urobený z papiera, či z dreva, malý máj. Vždy som sa zobudila do úsmevu, radosti a šťastia. Toho krásneho májového rána, pozrel milo na mňa a zašepkal: "Prečo vždy v máji opeknieš?"...
A ja zahnabená, že nie som „pekná" ustavične, povedala som mu, že neviem!... Ale vedela som pridobre, že prečo sa mu taká zdám... Ten zázračný mesiac prírodnej veleby každého človeka skrášľoval. Vychádzalo to z duše každučkého každého z nás. Kto by sa netešil z pohľadu na rozkvitnuté kytice stromov, krov, vonku za oknami domov? Kto by nezajasal pri vábivom spevu každého druhu vtáctva? Kto by nehodil pohľad na vzorové rodinné hniezda bocianov, v ktorých sa hrčia mláďatá?....
Nikdy nikto nezamazal úžasnosť prvého mája. Ani naordinované májové sprievody komunistami. Môj muž si brával nočné služby, aby nemusel do sprievodu a ja, ako žena na materskej dovolenke, som sa vyhla „pochodovaniu" v ňom.
Občas sa však stalo, že sme ako študenti nevyhnutne do sprievodu museli naklusať. Na nacvičovanie pochodu na školskom dvore a vykrikovanie paról: „Nech žije prvý máj!... Hurá!... Hurá!... Hurá!..." sme sa celkom tešili, lebo sme sa mohli ulievať z normálneho vyučovania. Ináč sme toto nútené divadielko doprevádzali s iróniou a smieškom.
Ráno na Prvého mája, už o šiestej ráno, nás zobúdzal mestský a dedinský rozhlas a budil z najkrajšieho sna. Otravovalo nás to. Ale nedalo sa nič robiť, len vstať a ponáhlať sa na miesto zrazu, kde triedna učiteľka ostražito sondovala i zapisovala prezenciu.
Ako sa prvomájový sprievod pohol, pri prvej zákrute sme z neho zdrhli a randili so svojimi milovanými v priľahlých uliciach a parkoch. Až vtedy len rozkvital nádherne prvý máj. V našich srdciach. Voňal úžasne, prenikavo, do zamdlenia... Omamoval!
