Vonku sa zotmelo, akoby sa mala privaliť noc, ale mne to neprekážalo. Ľadnička bola plná dobrôt, bavila som sa pri krížovkách ostošesť s myšlienkou, že si môžem z času na čas niečo fajnové odštipnúť z maškŕt uschovaných v chladničke. Počúvala som klepot dažďových kvapiek na sklo okien a bolo mi celkom fajn.
Vtom niekto zazvonil. Žeby predsa došla moja rodinka, alebo aspoň zlomok z nej?… Presne tak! Do dvier vstúpili dvaja vodníci, premočený dávkou mokroty z neba. V rukách vnučiek trónili krásne gladioly, moje obľúbené kvety leta, ktoré môžu zahrať farbami od výmyslu sveta.Vhupli s radosťou do suchého bytu, doriadené potopou z mračien. Zavinšovali mi, dali do dlaní lahodné kvety a rýchlo zo seba zhadzovali nepríjemné, chladivé zvršky.
Len čo zasadli za stolík a začali si pochutnávať na tortičke s riadnou dávkou šľahačky, dohrmeli ich rodičia, s ďalším mojím vnukom. Nevesta sama dávala do váze prenádherné červené ružičky a hanblivo mi vtískala obrovskú vianočku, kúpenú v Rakúsku: „Práve idem z roboty a stavila som sa na nákup. Napadlo mi, že máš rada odtiaľ vianočku, tak som ti kúpila.“
Uveličená som jej ďakovala a usadila syna s ňou aj s vnukom k stolíku, ktorý síce nebol obsiahly, ale stačil pojať dostatok dobrôt. Aj na ich tanierikoch sa objavila torta. V duchu som si blahoželala, že som ju minulý deň, v najväčšom úpeku na obed predsa len upiekla, hoci sa mi absolútne nechcelo. To nebola normálna torta, to som musela vykumštírovať tortisko, dlhú ako meter, aby sa z nej ušlo každému z našej obrovskej rodiny, známej vynikajúcim apetítom.
Keď sme boli v najlepšej debate, syn na mňa potmehúdsky švihol pohľad a vyšupol: “Predstav si, mami, ráno ma o piatej zobudil telefón… Hádaj, kto to bol…!“
„Nemám šajnu,“ vyhlesla som s rozhorčením, že ho tak skoro niekto burcoval zo spánku. Ale možno nejaký pacient, a potom žiadne srdy…
Syn sa schuti zasmial a komentoval: “No kto iný, dedko Vilo, tvoj manžel… Hneď ráno mi nadával, že som ti ešte nezavolal, nezobudil a nezavinšoval…“ Všetci sme sa začali smiať. V momente bol prítomný medzi nami naostro, aj môj odídený manžel. Veď to on, vždy na môj sviatok, keď si niektoré moje dospelé dieťa neskoro naň spomenulo, dostalo virgas, že je nepozorné… Pohladila som syna po ramene a už som sa opäť zapojila do vzrušujúceho rozhovoru s vinšovníkmi.
Onedlho zazvonila ďalšia dcéra so zaťom, ktorý predošlú nedeľu urobil parádnu grilovačku pre celú rodinu vo svojej práve pokosenej záhrade. Z príležitosti sviatkov mojich i ďalších príslušníkov nášho klanu. Veď je u nás kopa Haničiek, Magdušiek, Jakubkov, atď. A tak sa to oslavovalo pri grilovanej kuracinke. Nakoniec dokvitla najmladšia dcéra so svojou najmladšou dcérkou, známou v rodine ako burička, rebelka, víchrica. Aj sa tak predvádzala.
Torta mizla, akoby ju niekto čarovným prútikom pošibával. Tešilo ma to. Chutila. Keď som si pomyslela, ako som ju chystala, ako zo mňa tiekol pot, že som si ho musela uterákom stierať z tváre a mierne hromžila na kanikuly, ktoré sa na nás vrhli akurát na Magdalénu, už som sa usmievala. Sedeli sme, maškrtili, zmrzlinovali, popíjali chladené nápoje, nie alkohol, v našej famílie sa to nerobí, len zriedkavo zaštrngoce pohárik so šampanským, becherovkou, alebo eierkoňačikom, ktorý milujem, a debatovali a debatovali.
Medzitým sme sa nasmiali do popuku nad skúsenosťami i príhodami nášho budúceho novinára Martina z jeho autostopu po Európe… Ako sa zaprisahával, že už nikdy viac, alebo úplne inak ho bude „prevádzať“, ako ho skúšali tento rok on a jeho dvaja kámoši. Dážď sa stiahol, mraky sa trochu odtiahli, rozsvetlilo sa, a pomaly sa byt začal od hostí vyprázdňovať… Mizivé zbytky torty putovali v alobale tým, čo mali nejaké povinnosti a nemohli sa našej siesty zúčastniť. Keď zostalo v byte ticho a v mojej hlave tancovali odzemok spomienky na uplynulé prekrásne chvíle, cítila som sa ako v raji.
Korunou mojich menín boli ešte dozvuky na druhý deň. Prišla najstaršia dcéra s krásnou ružou a s knihou, po ktorej mi momentálne prahla duša: autobiografia Stefana Zweiga /Svet včerajška/. A zasa debata a potom šup, jej únik, lebo musela vyzdvihnúť svoje dcérky, ktoré boli na dennom tábore.
Čerešničkou na torte mojich osláv bol v ten deň príchod krásneho páru - vnučky s priateľom. Vo dverách sa rozsvietilo slniečko. V rukách držala moja útla tanečníčka z folklórneho súboru nádhernu slnečnicu. Tvár jej žiarlila úsmevom. Chvalabohu, videla som, že je moja Katarínka šťastná. Vysmiatosť a jej náhla výrazná opeknenosť bola vysvedčením, že je. Konečne! Niekoľko mesiacov mala úsmev zmrznutý na milej tváričke, čo ma rozsmutňovalo. Teraz jasala. A vedľa nej stál vysmiaty kamarát, u ktorého som tiež už dlho nevidela taký široký, hrejivý úsmev.
Náherné prežitie menín. Nádherný život. Nádherná láska a prenádherná blízkosť drahých, mojich…
