„Babi, môžem ťa prísť navštíviť?“ ozval sa príjemný hlások môjho vnuka.
Trochu mnou šklblo, lebo večernú siestu spojenú so správami, aj keď niekedy nemožnými, nerada si odpúšťam. Ale hneď som si uvedomila, že návšteva mojich blízkych musí mi byť prednejšia, ako všetko ostatné, aj keby sa v televízií neviem čo dialo a išlo. A tak som sa ponúkla: „Jasné, príď!... Aspoň budeš mať zmrzlinu. Veď vieš, že čaká v pozore v mrazáku...
„Ale babi, veď ja neprídem kvôli zmrzke, ale aby som ťa potešil...“
„Však ja viem, Lukáško!... Čakám ťa...!“
„Tak som u teba o desať minút...“
„Fajn... Zatiaľ, ahoj!“ Mobil zmĺkol a ja som ešte dopočúvala posledné správy, ktoré sa rinuli z rozžiarenej obrazovky
O pár minút stál vo dverách predizby Lukáš s helmou na hlave, s bicyklom v rukách. Zavolala som ho dnu, požiadala ho, aby sa vyzul, čo by bol urobil aj bez mojej výzvy, oprel bicykel o stenu chodby a mazal si umyť ruky. Vedel, že na tom vždy nástojím, ak chce dostať pitivo, či nejakú maškrtu, pripravenú pre kŕdeľ mojich. Chvíľu sme debatovali o bežiacich prázdninách, o ružových plánoch cez ne. Potom zjedol, či vlastne zhltol ruskú zmrzlinu. Medzi rečou som ho poprosila, či by mi neopravil mobil, pozostalý po dedkovi, ktorý dobre nefungoval, alebo asi úplne krachol.
Milý Lukáš sa priam vrhol na drobnú škatuľku a s pasiou sa začal v nej vŕtať. „Babi, sadni si vedľa mňa. Ja ti niečo vysvetlím... Vieš vôbec, ako vyzerá a ako sa vyberá SIM karta?... Vždy ti všetko okolo mobilu robí naša Zuzka...“
Tak ma prikvačil neodbytnosťou, že som poslušne sedela pri ňom na váľande a pozerala na divy, čo stváral s moderným aparátikom. Trikrát mi kadečo pozorne, nástojčivo, ale trpezlivo vysvetľoval, až pokým som všetkému neporozumela. Musela som dvakrát vybrať batérie, dvakrát SIM kartu, aby bol uistený, že ju viem vložiť nazad, ako ma to učil.
Ticho som poslúchala každý jeho pokyn a v duchu sa uškŕňala. „Počuj, nechceš ísť študovať pedagogiku a ísť učiť?... Si veľmi trpezlivý pri výuke... To je z tvojich bratrancov a sesterníc málokto...“
Lukáš sa na mňa s nepredstieraným údivom pozrel a vyšupol: „No ešte to by chýbalo...!“
„A prečo?... Veď učiteľom byť je super a ešte, ak máš k tomu dispozície...“
„A kto by mi živil rodinu, ktorú chcem mať..?“ hlesla otázku štrnástka.
