Žijeme všetci, akoby sa nás to netýkalo? Hlavné, že sa to nedeje u nás? Že máme pokoj?… A čo sa môže stať zajtra, o týždeň, rok, dva?… Nejakí cynici si zaumienia, že by chceli kus našej zeme! Vtrhnú do našej domoviny a my nepripravení zostaneme stáť s očami i s ústami dokorán?…Vrhne sa na nás presila… Čo urobíme? Ako sa budeme brániť? Nepožiadame o pomoc suseda, priateľa, aby nám pomohol? A čo, keď ten len mávne rukou, že sa ho to netýka, zamkne pred nami dvere, akože nie je doma? Pomôžme si sami?…
Nad takýmto kadečím som uvažovala a začala sa báť o mier v tejto krajine, začala som sa báť o zdravie, život svojich detí, vnukov a pravnukov.
Z tohto blbého pocitu ma na malú chvíľu vytiahla návšteva. Prišla moja najstaršia vnučka s mojím pravnúčikom. Tá sa už opäť teší na ďalší prírastok do rodiny. Chcela by dievčatko. Splní sa jej túžba?…
Každý dvojtýždeň, keď ma navštívi, aby ma potešila a urobila radosť, vidím ako Cyrko vyrastá, mení sa, ako nadobúda nové a nové spôsoby, ako žvatle prvé slovíčka, ako prejavuje svoj hnev, svoju spokojnosť, svoju radosť i žiaľ. Rastie ako z vody. Je úžasné pozorovať stvoreniatko plné života, ako sa zázračne premieňa pred mojím zrakom z kojenca na nekojenca a momentálne na lezúňa.
Ležal na zemi so zdvihnutou hlávkou. Držal ju pevne vzpriamenú. Liezol ako o dušu. S drobnými nôžkami sa odrážal od parkiet za fľašou Coca-Coly, ktorú sme mu ako cieľ predstrčili pred očká. A on, s vervou, s úžasnou dravou energiou po nej siahal, ťahal sa rúčkami za ňou. Občas sa pozrel s dlhavým pohľadom na maminu, či je pri ňom, a keď videl, že mu pohľad opätuje, že stojí vedľa neho, liezol rýchlo ako had, ku kotúľajúcej sa, unikajúcej plastovej flaše pred sebou. Fantastický pohľad na toto stvorenie, čo ide s nenásytným odhodlaním za svojím cieľom. Ten kukuč sebaistý, malých čiernych trniek, ktorý vám uštedrí, keď mu v pohybe dopredu prekážate rukou, telom!… Ťahá sa, lezie, lezie, derie sa dopredu…
Naraz som stŕpla. Kde som tento obrázok videla?… Dnes v novinách! Striaslo ma. Presne takto sa dospeláci ťahajú v blate, v špine i prachu zeme s guľometom pri hlave, aby zabíjali tých, čo sú im oproti. Presne takto sa odvážne plazia vojaci v maskáčoch, dopredu po zemi, na ktorej ich kedysi zrodili ich mamy. Schytila som Cyrilka na ruky, aby som prerušila tok myšlienok na vojenských lezúňov-zabijakov. Pritisla som si jeho hlávku k lícu, tuho objala. Bože, ako mi vrátil objatie. Silno ma schytil rúčkami. Potom som ho vrátila do mamkinho náručia, ale nepovedala ani slovko, čo ma práve v tejto chvíľke znepokojovalo. Načo stresovať mamu? Načo maľovať čerta na stenu?… Ale prežitok z druhej svetovej vojny, povstania, skúsenosť z ruských i nemeckých vojakov, dobrých i zlých, opitých, vyzbrojených po uši, ničiacich, aj zachraňujúcich ľudí, mi dodnes nedáva spávať. Takže každá zmienka o vojnách, občianskych, dobyvačných, ma plaší a deprimuje. Prežité zážitky sa nedajú zabudnúť. Sú hlboko v duši.
Kiežby môj lezúň, až dospeje v zdravého, energického muža, nikdy nemusel mať v živote pri hlave pušku, guľomet, aby mieril a strieľal na svojich bratov inej pleti, iného vierovyznania, inej národnosti, iného názoru na základné veci, hodnoty života, ako má on. Kiežby už nikdy a nikde na svete vojenskí lezúni neničili životy svojich náprotivkov.
