Nechce sa mi pozerať televízia, lebo v nej neobjavujem nič, čo by ma upútalo a ma k nej pripútalo. Práve skončilo na STV sladidlo á la Rosamunde Pilcherová. Nemám záujem o tieto pudingové nepodarky, ktoré končia väčšinou neuveriteľne presladene, ako všetky bestsellery aj našich slovenských autoriek, ktoré ich píšu a vydávajú na kilá. Dobre sa predávajú, čože by sa nepísali. Ženy-čitateľky predsa dychtia po spokojnosti, sladkosti lásky, neutíchajúcej vášni, divokosti a potom pokoji. A čo muži s dušou ženy? Aj tí občas siahnu za podobnou malinovečkou. Nerozumiem síce z akých dôvodov.
A tak sedím za počítačom, mám prečítané všetky správy na Pravde, Sme. Občas zakerujem aj na čosi podobné Novému času, či Plusky. Niekedy sa toto moje nemiestne zacielenie neopláca. Použijem nejaký spomínaný „fakt“ z týchto nechutných čalamád v diskusiách na Sme a som hotová, odpálená diskutujúcim, ktorý mi šplechne do tváre: „To je brak, to sem nekydajte!“ A ja, ak chcem byť pravdivá, musím ustúpiť, kapitulovať a povedať si, že ten mister, aj keď štipľavý, má pravdu ako hrom.
Tak surfujem po blogoch. Väčšinou nedočítam články na nich. Medzi iným pobadám nadpis - Biele lastovičky. Lastovičky zbožňujem. Tak tasím kuk na článok o nich. Objavujem zaujímavo napísaný článok. Srdcom. Uvedomujem si, že nachádzam na internete ďalšieho mne duševne blízkeho, o ktorom som doposiaľ nemala ani tušenia, že existuje.
Pozerám na diskusiu pod článkom o lastovičkách. Skočí mi do oka značka „lístie lesa“. Márnosť.!... Koľkokrát som túto značku zbadala pod svojím článkom v diskusii? Ani páru som nemala, kto sa za tou poetickou značkou skrýva. Až dnes. V nočnej hodine, keď mi je neuveriteľne ťažko, stretávam sa s osôbkou mne blízkou. Hráme a ideme na spoločnej vlne. Udivuje ma a teší ma, že je ešte toľko ľudí so širokým, hlbokým srdcom. Chvalabohu!... Chvalabohu!... Autorka Bielych lastovičiek je teda nežné, šuchotavé, príjemné lístie lesa.
