„Počuj, čo by si povedala, keby sme Paľovej famílii kúpili na ich dovolenku do Talianska Uherák?... Zíde sa im tam... Keď ich je toľko...“
„Nedbám, to je výborný nápad,“ vydýchla som. Hneď som sa pristavila pri salámikoch, ktorých bolo vo vitríne nehorázne množstvo druhov, všakovakých značiek, vôní, farieb, veľkostí, a samozrejme, aj cien.
Vybrala som teda Maďarák, lebo takto volám vyskúšaný, obľúbený maďarský salám, ktorý si lajsnem raz za uhorský rok. Vybrala som však, len taký menší.
„Počúvaj, to im nestačí... Však ich je sedem... Pri mori budú dva týždne. Musíme kúpiť väčší,“ a už sa moja polovička s pasiou prehŕňala v obrovských kusoch trvanlivého salámu.
Skoro som odpadla. Naraz som nespoznávala svojho mužíčka. Také náhle prebudenie veľkorysosti a štedrosti som naozaj od neho neočakávala. Hlavou mi však prebehla myšlienka, že asi konečne ocenil synovu rodinu, ktorá nám starkým vychádzala v ústrety vo všetkom, prejavovala nám starostlivosť, pozornosť a obrovské porozumenie i lásku. Keby som bola mala na hlave širáčisko, iste by som ho pred ním sňala a dala mu na vedomie, že „smekám“ z úcty k jeho náhlej prebudenej pozornosti, ktorú občas vekom a starosťami očividne strácal.
Potichu, bez slov, som odovzdane, ale môžem povedať, rada, zobrala vzácnu potravu pre dovolenkárov a švihla ju do vozíka. Hneď som zakerovala k pokladniam, aby sa v návale novovzniknutej láskavosti neprejavil nejako nepatrične. Nie som lakomá, to nie, ale príliš veľa dobrého škodí...
Postavila som sa pred pokladňu hypermarketu, vyberala nákup na pult. Pokladník, mladý, neskúsený nováčik, podľa toho ako všetko blokoval a nakúkal do zošitu s cenami, nejaký študent, alebo dajaký iný brigádnik zo stavu nezamestnaných, pozeral na nás penzistov udivene. Neveriaco sa opýtal:
„Viete aký je tento salám drahý?... Práve som ho vážil... Chcete ho aj tak...?“ v ruke zvieral metrový Uherák, akoby nás chcel ním ovaliť.
Zasmiala som sa. Nahlas. Videla som opäť prekvapený pohľad mládenca.
„Len ho blokujte... Vieme, že je drahý... To nie je pre nás... ale pre naše deti, ktoré idú na dovolenku,“ a už som mu ho, odfajfknutý a započítaný v pokladni, vzala z ruky a šupla opäť do nákupného koša.
Chlápä ani nemuklo, a len ďalej blokovalo nahromadené množstvo tovaru, ktoré kupujeme raz za týždeň, od WC-papieru počnúc až po zemiaky a podobné vecičky. Slovom: konal sa veľký nákup. Pomaly-pomaličky sme pobalili, zaplatili, naložili sa a odchádzali s veľkým účtom-blokom v ruke.
Uškŕňala som sa v duchu, keď som videla, ako môj milovaný spokojne za mnou krivká a lahodne sa opiera o barlu. Žiaden nervózny augenblik, žiadne nervózne slovíčka, aké zvyčajne produkuje v obchode, pri nákupe so mnou. Najradšej by som ho v takýchto momentoch videla spať na posteli a seba samu videla, ako uveličene osamotene tlačím nákupný vozík s vecičkami, na ktoré ako dobrá gazdiná mám zálusk, bez stopovania môjho rodinného kontrolóra.
Keď deň končil, môj starký sa horko-ťažko nalodil do autíčka a odfujazdil s parádnym Uherákom k synovi, aby rodinke odovzdal darček na ich vytúženú dovolenku. Ja, ako vždy a zvyčajne, pribalila som kopec Milky, aby vnuci mali aj niečo sladké pod maškrtné jazýčky. Veď sama viem, ako sa také dačo občas zažiada a žiadza je neuveriteľne drastická, ak človiečik nemá nič lahodno-sladučkého pod jazyk. Tá neutíchajúca túžba po sladkom, znamená pre mňa katastrofu. Začnem byť nervózna. A keď nič inšie nie, tak si dám aspoň plný pohárik malinovky. Keď sa pošťastí to, že je doma k dispozícií kokakola, to sú nebeské hody. Lenže tá je určená, výhradne pre vnúčence a je v chladničke tabu. Vysoký cholesterol, plus nábeh na obezitu, vlastne už som v nej, cukrovka na diéte, ma predurčujú na to, aby som sladkosti požívala umiernene.
Uherák či Maďarák bol teda úspešne odoslaný, odovzdaný a podobne prijatý.
Rodinka slastne odštartovala a my, starčekovia osameli.
O pár dní doletela karta s krásnym pohľadom na čistulinké, nezábudkové, prekrásne more na Sardínii. Na pohľadnici, poslanej z lásky zaznelo:
„Každé ráno, keď ideme na túto nádhernú pláž, myslíme na vás a boli by sme tu radi s vami. Ďakujeme za každé koliesko salámy. Máme vás radi!!!!
Pali, Barborka, Monika, Katka, Vilko, Lucka, Jurko.“
Uvoľnene sme sa rozosmiali. Uherák-Maďarák zostane navždy v spomienkach našich drahých, keď už tu nebudeme. Že nás majú radi - a my ich - a strašne, o tom nepochybujeme. Že by im neprekážalo, keby sme boli s nimi, aj o tom sme presvedčení. Veď poznáme „své lidi“.
